Sansilia

Meer over het boek

Je noc a v Tabuku sa zažínajú svetlá. Z balkóna môjho hotela v rybárskej dedinke Dahab ležiacej v juhovýchodnej časti Sinajského polostrova pozorujem rovnaký obraz už druhý mesiac. Už druhý mesiac premýšľam, ako napísať text, v ktorom by som sa vyhol prvej osobe. V ktorom by som sa vyhol všetkým osobám. Text neosobne presný bez metafory a prirovnania, text priezračný a prostý ako odraz na hladine tunajšieho mora, píšem a už si protirečím. Neodhadzujem, obrazne povediac, rebrík, len čo sa po ňom dostanem hore, ba nevystúpim ani na jeho prvý stupienok, pretože neviem, ktorým smerom sa vystupuje a ktorým sa schádza nadol. "Neprď vyššie, ako máš riť." Odporúča múdre francúzske príslovie, čím chce azda naznačiť, že dokiaľ to nejde ináč, bude rozumné zostať pri tom, čo je. Nasledujúc vnútornú afinitu podmienenú pamäťou predkov, upúšťam od svojho úsilia a zostanem pri všetkom, čomu som sa chcel vyhnúť, no hlavne pri tom, čo som chcel obísť najviac a čo sme navyknutí s takou ľahkovážnosťou, krajne zarážajúcou nepresnosťou nazývať "ja"... Autor