Keď sa raz nahnevám

Opakovateľnosť ľudských osudov nikdy nie je úplná. Takisto v pohľade na neživé predmety sa nemôžu celkom stotožniť čo priam len dvaja ľudia. A to ani na Poľnej ulici, kde už dávno akoby všetko skamenelo a kde sa pohyby aj myšlienky všetkých obyvateľov vtiesnali do každodenného, zdanlivo nenarušiteľného stereotypu. Žijú tam ľudia, ktorí už máločo čakajú od budúcich dní. Poľná ulica sa stala cintorínom ich snov, a to v obraznom zmysle. Uviazli tam ľudia bez nových ambícií. Azda jedinou silou, ktorá ešte všetkých nápĺňa, je odpor proti búraniu starej Poľnej ulice, neochota odísť na nové sídliská, do nepriateľského prostredia, túžba ostať na starom pohrebisku spomienok a nesplnených snov. Hoci aj za cenu dobrovoľnej predčasnej smrti, do ktorých niekedy vyústi bezmocný hnev slabých.