Víchrica

Meer over het boek

Čítaval som rád príbehy zo starej Šumavy. Mnoho čitateľov zaujíma vtedajší svet drevorubačov, hájnikov a pytliakov dodnes. Ale Šumava s horami, s čistinkami a množstvom bystrín a potokov, zostala. Zostala i práca a s ňou človek v lesoch a údoliach. Napísať túto knihu som sa rozhodol nielen zobavy o Šumavu, do tváre ktorej sa kruto vpisuje pokrok a civilizácia, ale aj z obavy pre obidva krajné názory na prírodu, z ktorých jeden je zaslepený bezohľadnosťou, druhý naopak si želá vytvoriť akési veľké prírodné múzeum. Obe krajnosti sú rovnako nebezpečné. Príroda nás musí živiť, a je našou povinnosťou hľadať k nej také prístupy, aby sa zachovala ona aj človek. Budem rád, keď si čitatelia pripomenú pretrvávajúce šumavské krásy na životných osudoch dnešných obyvateľov Šumavy. A vôbec by som nechcel, aby moje rozprávanie zo súčasnosti bolo pre budúcich čitateľov už len spomienkou na starú Šumavu plnú lesov, šťavnatých lúk a zdravých vôd...