Claudiu Komartin Boeken

POSLEDNÍ PIONIERI VÝCHODU: ANTOLÓGIA SÚČASNEJ RUMUNSKEJ POÉZIE predstavuje tvorbu tridsiatich piatich básnikov a poetiek z Rumunska a Moldavskej republiky, knižne debutujúcich po roku 1989. Výber zostavil jeden z priamych aktérov básnik, prekladateľ a vydavateľ Claudiu Komartin. Rumunská poézia sa na prelome tisícročí zradikalizovala, odmietla zahľadenosť do seba a do literárneho manierizmu. Ponúka umeleckú, filozoficky aj spoločensky angažovanú výpoveď o okolitom, často mizernom svete okraja, odhaľuje osobné, často tabuizované témy, narába s každodennosťou na úrovni jazyka, prostriedkov i tém. A to všetko najmä cez prizmu maximálnej autenticity. CLAUDIU KOMARTIN (1983, Bukurešť) je rumunský básnik, prekladateľ a vydavateľ, jeden z najvýraznejších predstaviteľov tzv. Generácie 2000. Debutoval v roku 2003 zbierkou básní Bábkar a iné nespavosti, za ktorú získal národnú cenu Mihaia Eminesca. Po nej nasledovalo ďalších šesť oceňovaných zbierok. Komartin okrem vlastnej tvorby vytvára podmienky pre súčasnú poéziu: od roku 2009 organizuje pravidelný čitateľský klub Institut Blecher, v roku 2010 založil časopis Poesis interna?ional, ktorého je šéfredaktorom, a spolu s Anou Toma vydavateľstvo Casa de editură Max Blecher, ktoré vydalo vyše sto zväzkov domácej aj svetovej poézie. Prekladá poéziu z francúzštiny a angličtiny a jeho zbierky a básne vyšli vo viacerých jazykoch. EVA KENDERESSY (1978) je prekladateľka a literárna vedkyňa, absolventka štúdia rumunčiny a etnológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, doktorát z literárnej vedy obhájila v Ústave svetovej literatúry SAV, kde aj pôsobí. Z rumunčiny preložila román Malíčky od Filipa Floriana, poviedky zo zbierky Nostalgia a román Solenoid od Mirceu Cărtăresca.

'Eine Synthese der gegenwärtigen rumänischen Gesellschaft, sarkastisch und voller Hoffnung zugleich', charakterisierte Jan Koneffke die Gedichte von Claudiu Komartin. Auch der zweisprachige Auswahlband erzählt in großem Bogen von den Schwierigkeit einer Gesellschaft, ihre totalitäre Vergangenheit hinter sich zu lassen. Noch selten haben Gedichte so beklemmend das dumpfe vor sich Hinbrüten einer Gesellschaft erfasst, die stagniert und lieber wegschaut. 'Begraben von der Familiengeschichte', nennt das der Sohn im Zyklus 'Väterchen', wo ein bereits zahnloser Despot im Sterben liegt, belauert von der Hass-Liebe der Familie, die ihn sich schon immer tot wünschte und ihn nun doch weder verlassen kann noch sterben lassen will. Im Zyklus 'Überdosis' ragen die eigenen Wünsche und Hoffnungen nur noch als blinde Stümpfe aus der (Selbst-)Betäubung durch Medikamente auf. Nur langsam durchbrechen Komartins Figuren die kollektive Isolation des Einzelnen, lassen Erinnerungen und eigene Gefühle zu, Freundschaft und Lachen.