Jana Beňová Boeken

Flanér je na okraji spoločnosti, zato ju pozorne vníma a pozoruje. Je psom svojej doby. A ako taký veľmi dobre pozná jej vône a pachy. Nič neprodukuje. Nič, čo by sa rátalo. Flanér sa pohybuje mestom tak, ako tulák lesom.V košeli flanéra strávila Jana Beňová dva roky túlaním sa po bratislavských uliciach. Kniha je výsledkom jej pozorovaní, zážitkov a rozhovorov s ľuďmi z ulice. Z predhovoru autorky: Bratislavským flanérom (a teraz mi napadá, že tým pravým slovenským ekvivalentom bude asi flákač) som už tridsaťpäť rokov. Preto som jednej bratislavskej ulici nevenovala aktuálne viac ako tri mesiace. Pozorovala som, čo sa tam odohráva, čo je na ulici zaujímavé, čo ju charakterizuje, odlišuje od iných ulíc, aké prípadné kauzy sú s ňou spojené, čo je najzaujímavejšie v jej minulosti, aká je v noci a čo ju, možno, čaká v budúcnosti. V rámci svojich prechádzok som hovorila s ľuďmi, ktorí tu žijú a pracujú, a tými, ktorí tadiaľto prechádzajú. S ľuďmi z ulice. Niektorí novinári idú na zaujímavé miesta, pobudnú tam týždeň-dva a napíšu reportáž. Ja som strávila len pár mesiacov vytrvalým túlaním sa po jednej z ulíc svojho mesta.

Sprievodca paralelnou históriou mesta Prešov.

Zbierka básní ako cestopis 1974 - 1995 Zbierka básní, ktorú si mladá autorka sama ilustrovala, na obálke použitá kresba Carol Flaherty. KEĎ SA ROZPRÁVAJÚ PRÍBEHY O NEVERE DAJÚ SA VRAVIEŤ DVOMA SPôSOBMI O ZRADE ALEBO O LÁSKE CESTOPIS LONOCHOD JE TÝM KRAJŠÍM PRÍBEHOM NEVERY

Kari Hotakainen patrí k najvýznamnejším a najpopulárnejším fínskym spisovateľom. Venuje sa poézii, próze, literatúre pre deti, dramatickej tvorbe pre divadlá, televíziu a rozhlas. Hotakainen je známy najmä svojím ironickým humorom a bohatým rytmickým jazykom. Za divadelnú hru Punahukka (Červený vlk, 2005) získal autor prestížnu Cenu Severskej drámy 2006. Názov hry je dôvtipný a symbolický. Nepríjemnou chorobou zvanou červený vlk trpí ruské dievča Kaťa, nemanželské dieťa slušného (a už nebohého) Fína. Pricestovala do Fínska a chce pochopiť, kde sú tie úspechy a blahobyt fínskej spoločnosti. Hľadá a nenachádza. Pre Fínov boli vždy vzťahy s východným susedom zvláštnym kameňom úrazu. Hotakainen využíva tento vzťah ako zrkadlo, v ktorom sa reflektujú sami Fíni. Ústrednými otázkami sa stávajú viera a život bez viery, osamelosť, úsilie odlúčiť sa a silná potreba byť v kolektíve, v rodine, v spoločnosti. Hra mala prvú premiéru v roku 2005 na scéne helsinského divadla KOM.

Jana Beňová vkročila do literatúry ako devätnásťročná básnickou zbierkou Svetloplachý, v ktorej voľným priraďovaním dala dokopy svoje záznamy z citového a vzťahového sveta. Nie je to ucelený súbor textov, Beňová skôr mozaikovito vyberá a nanovo skladá veci okolo seba do akéhosi albumu či denníka. Ten však nie je súkromný, ale dovoľuje čitateľovi zalistovať si v ňom, poprehadzovať jednotlivé časti, tešiť sa z hry.

Czworo młodych przyjaciół żyje po swojemu. 'Nie pracowali w agencji reklamowej, nie chcieli oszczędzać na lepsze mieszkanie i auto. Często widywano ich w ekskluzywnych kawiarniach. Wszystkie zarobione pieniądze przejadali, przepijali i przepalali. Żyli jak studenci (według zasady: jedyne naprawdę zmarnowane pieniądze to te, które się zaoszczędzi)'. Piątym bohaterem tej historii jest bratysławskie blokowisko. Podszyte humorem realistyczne opisy przeplatają się z poetyckimi fantazjami, wspomnieniami z dzieciństwa, odniesieniami do literatury. Książka wyróżniona Nagrodą Literacka Unii Europejskiej razem 'Pensjonatem' Piotra Pazińskiego i 'Kukłą Kokoschki' Afonso Cruza, również wydanymi przez Niszę.

Janu Beňovú ako spisovateľku asi netreba pridlho predstavovať. Tak len stručne na osvieženie pamäti: Svetloplachý, Lonochod a Nehota, Parker (Ľúbostný román), Dvanásť poviedok a Ján Med, Plán odprevádzania (Café Hyena). Jana Beňová je aj novinárka, pod pseudonymom Jana Parkrová písala do denníka Sme krátke stĺpčeky na rôzne témy, zväčša aktuálne a zastávajúce jasný postoj. Mnohým z nich sa podarilo vyhnúť sa podenkovému údelu novinárskych článkov a ani po rokoch nestratili čaro, nevyprchal z nich náboj univerzálnej občianskej angažovanosti, a tak opodstatnili svoju vlastnú existenciu aj pre knižné vydanie. Beňová v ňom uvažuje o všeličom, o malých či väčších záležitostiach, ktoré, vždy sa to tam skrútne, odhaľujú náš slovenský, a najmä bratislavský, pohľad na svet. Niekedy je to veselé, niekedy smutné, niekedy taký trpký úsmev vyvolávajúce.

Zbierka básní mladej autorky s detsky naivnými obrázkami.

"Petržalka. Adventni koledar, poln čokoladic. Okence pri okencu, skupno podpalubje. Skupni prostori, skupno večglasje, ki nikoli ne zamre." Tako dogajališče v romanu Café Hyena predeljuje z evropsko literarno nagrado ovenčana slovaška avtorica Jana Beňová (1974). V demografskem jeziku je to naselje, ki se razprostira na desnem bregu Donave, ko so v t.i. panelake, stanovanjske bloke, zložene iz panelnih plošč, naselili (podeželsko) prebivalstvo s celotne Slovaške. "Papirnate" stene blokovskega naselja, ki prepuščajo najneznatnejše zvoke, kradejo človekovo potrebo po zasebnosti in ljudi unificirajo, radirajo njihovo edinstvenost in izvirnost, obenem pa postajajo prizorišče univerzalne zgodbe o iskanju individualnosti in ustrezne lege v odnosih - prijateljskih, partnerskih, ljubezenskih. In prav to so po avtoričinih besedah začetek in konec vsake njene knjige.