Zbierka básní napísaných v osobitom druhu básnickej strofy s nezvyčajným dvojslabično-trojslabičným rýmom vyniká zvukomalebnosťou, melodikou verša. Klasova poézia je malebnou, duchaplnou slovnou hrou a zároveň je rúfusovskou kontempláciou o prazákladoch nášho bytia a vzťahov. Znamená prínos i duchovnosť, prináša nezvyčajné, príjemné osvieženie do súčasnej slovenskej lyriky.
Sonety
Teofil Klas (vlastným menom Jozef Zavarský, nar. 1940)) patrí od svojho vstupu do literatúry k popredným predstaviteľom slovenskej duchovno-kresťansky orientovanej tvorby. Vydal viacero básnických zbierok. Dielom Gorazdov odkaz (obsahujúce poému Hlas kňaza Gorazda), ktoré vyšlo v roku 2018, sa zaradil k popredným velikánom slovenskej literatúry, ktorí cyrilo-metodské dedičstvo chápali nielen ako dôležitý inšpiračný zdroj, ale najmä ako základný bod, počiatok slovanskej i slovenskej spirituálnej spisby. Z pozície jubilujúceho autora je básnická zbierka Algoritmické zratúvanie (verše vytvorené v rokoch 2017 – 2020) poctivo deklarovanou súvahou vlastnej tvorby a zároveň jeho zrelou nadstavbou. Ako poznamenáva básnik Blažej Belák, „súbor má dvanásť obsahových celkov, ktorých jednotu udržuje postupné napĺňanie témy ,zratúvania?, čiže bilancovania a kritického hodnotenia vlastného diela, od nezáväznejších a ,hravých? reflexií smerom k najzávažnejším otázkam zrelého veku, tak ako ich vidí sebaspytujúci kresťan kľačiaci pred oltárom“. Zbierka však nie je len poéziou sebaspytovania a smerovania k vážnym otázkam staroby – to ani zďaleka nie! Lebo zbierka je aj, a predovšetkým, svedectvom silnejúcej túžby po večnej mladosti, ktorá sa prebíja „krížom“ cez hmotu, ponímanú rôznorodo – vedecky aj sedliacky, s príslušnou symbolikou.
V novej zbierke autor ponúka zo svojej aktuálnej tvorby 42 básní, ktoré sú určené skutočným milovníkom vážnej reflexívnej poézie. Sám názov zbierky básní, obsahujúci pojmy z dynamickej fyzikálnej architektúry sveta a zároveň prvok modlitby, svedčí o kozmickom nastrojení lyrika. Ide o verše renomovaného tvorcu v pokročilom veku. Čo je tu osobitné a podstatné? To, že sa reflektované personálno-individuálne vnemy vlievajú do jedného riečiska s vnemami univerzálno-kozmickými , v transcendenčnom vyústení za bránu večna. Pred neodmysliteľne čakaným prekročením onej brány zvažuje poetický subjekt jednotlivé aspekty svojej životnej skúsenosti na vážkach poetickej, totiž tvorivej obraznosti a nachádza v nich prímery vhodné na všeobecnejšiu úvahu. Je to plnohodnotná spirituálna poézia.
Poéma inšpirovaná eucharistickým tajomstvom sláveným v Cirkvi po všetky časy na celom svete ponúka čitateľovi hlboký básnicko-filozofický pohľad na svet a na človeka cez prizmu Boha darúvajúceho sa v kúsku chleba. Autor vo svojich obrazoch vychádza z reflexie biblického podania i neskorších kresťanských legiend. Dielo, po formálnej stránke inšpirované štruktúrami hudobného umenia, je komponované v klasických formách sestíny a kancóny, a to tak, že autor medzi štyri „sonátové“ sestíny vložil po sedem kancón ako „spevov“, čo je v našej súčasnej poézii iste udivujúce. Jazyk opusu charakterizuje veršová virtuozita a prebohatý slovník, povýšený nejedným priezračným nenásilným novotvarom. Knihu ilustroval Stano Dusík, renomovaný a medzinárodne uznávaný výtvarník a ilustrátor žijúci vo Florencii.
Kniha Gorazdov odkaz (vydal Spolok slovenských spisovateľov) je novokomponovaný artefakt, zložený z textu poémy (triptychu) Hlas kňaza Gorazda (1999) ako textu základného a z pridaných samostatných textových častí - Závet svätého Gorazda (2000) (napísané v básnickej maniere Hlasu kňaza Gorazda pre Katolícku univerzitu v Ružomberku k jej založeniu, dosiaľ knižne nepublikované) a Spev o Božom narodení (2009) (napísané v básnickej maniere Grálovej sonáty, publikované časopisecky). Ide o kompozične ucelený zámer poetickej prezentácie ideového historického odkazu prvého známeho slovenského intelektuála sv. Gorazda (9. storočie), od ktorého sa dodnes odvíja kultivovanie a napredovanie slovenského kultúrneho ducha.
Popredný predstaviteľ duchovno-kresťansky orientovanej poézie darúva sebe i slovenskej kultúrnej verejnosti jedinečnú knihu, ktorá rekapituluje bás¬nickým spôsobom, čo a ako prežil. Unikátny tvorivý zámer napísať lyrickú autobiografiu vyplynul z pocitu, že pri životnom jubileu – osemdesiatinách – nastal čas „všetko podstatné akosi znova zosumarizovať, podčiarknuť a zrátať“. V úvodnom slove knihy autor ďalej vysvetľuje: „Zmyslel som si pospomínať na výrazné momenty, ktoré ma poznačili od celkom včasného veku, ba vlastne od narodenia, a ktoré ma sprevádzali peripetiami odvíjajúcej sa osobnej skutočnosti. ... Predsavzatie nadobudlo, napodiv, priam závratný objem, zrodilo sa z neho päť hrubých zväzkov básní viazaných spoločným titulom Pútnikova kapsa, kníh formálne absolútne netypických pre poetickú tvorbu, ale pritom plných tej najosobnejšej poézie.“