Veruška Bobeková Boeken

Jednoduchý príbeh na pohladenie, podobný tým, aké nám kedysi zvykli čítať naše staré mamy. Nosnou myšlienkou rozprávky je chuť pomáhať a činiť dobro. Avšak, kde je dobro, tam je zvyčajne aj zlo a v tejto rozprávke stoja títo velikáni bok po boku. Rozprávka o Maruške sa nesnaží nič prikrášliť, no i napriek tomu je svojim obsah jemná, až krehká. Nemá žiaden zámer, chce len potešiť. Pohladiť. Táto rozprávka je doslova ako ušitá na to, aby sa pri nej schúlilo pod paplónom a potom už len usnulo… Rozprávka o Maruške rozpráva príbeh mladého dievčaťa, ktoré sa narodí krásne ako obrázok. Dobrá sudička jej navyše do vienka prisúdi i obrovské srdce plné lásky! Avšak radosť Maruškiných rodičov dlho netrvá a končí sa príchodom zlej sudičky. Na Maruškine útle plecia je naložená krutá kliatba, pred ktorou niet úniku. Maruška si z nej najskôr ťažkú hlavu nerobí, ale ako plynie čas, čoraz viac a viac spoznáva, čo do vienka dostala.

Všetko to jedného dňa začala úplne obyčajná ovocná muška, ktorá za mnou deň čo deň chodila a mne napadlo, že to by muselo byť skvelé mať takú mušku ako domáce zvieratko! A keďže čosi také nie je možné, nuž som si to aspoň predstavila. Aby muške v mojej predstave nebolo smutno, vymyslela som jej priateľku – pehavú Izidoru. No to už bola rozprávka za dverami. Škoda len, že tam dlho zostala. Lebo hádam aj zopár mesiacov prešlo, kým sa mi rozhodla ukázať.Avšak oplatilo sa čakať. Rozprávka o Muške mi totižto pripomína, aké dôležité je vidieť veci nielen ako obyčajné predmety, ale aj ako príbehy, ktoré sa za nimi schovávajú. V súčasnosti na tieto veci zabúdame. Rovnako ako zabúdame na rozprávky. Izidore ich nikdy nikto nečítal, a predsa si k nim našla cestu. Ba i verí, že sú pre nás veľmi dôležité. Lebo len ak si ich v sebe nosíme, môžu sa nám diať veci zázračné…

Kde bolo, tam bolo, boli raz jedny šaty, ktoré boli žlté ako hlavička púpavy a celé bodkované. Jedného dňa sa však do mesta prihnal silný vietor a bodky zo šiat odfúkol! Podarí sa ich Lule nájsť a vrátiť späť na šaty, kam patria?

Rozprávka o Ripke je pohľadom do denníčka dievčaťa, ktoré sa narodilo s rybími ústami, a preto dostalo meno Ripka. Je nemá a jej rodičia ju považujú za zraniteľnú. Vychováva ju babička, od ktorej sa naučí mnoho, no po jej smrti sa Ripka ocitne sama. Cez bolesť a prázdnotu, ktorú po starkinej smrti cíti, a s pomocou čarovného klbka, ktoré zdedila, zistí, čo je v živote naozaj podstatné. Súčasný svet sa často zdá dokonalý – sociálne siete a médiá ponúkajú množstvo obrázkov šťastných a krásnych ľudí, čo môže viesť k pocitom, že do toho sveta nepatríme. Avšak každý patrí! Je dôležité, aby deti, ktoré sa odlišujú, vedeli, že aj ony majú právo na šťastie. Najväčšie šťastie vychádza z nás samých. Autor si želá, aby si po prečítaní tejto rozprávky každý, či dieťa alebo dospelý, vedel s úsmevom pozrieť do zrkadla a mať sa rád taký, aký je. Rozprávka tiež slúži ako citlivý nástroj na vysvetlenie ťažkej témy straty blízkeho. V rýmoch sa zaoberá touto bolestivou témou a pomáha deťom lepšie chápať, čo znamená, keď niekto blízky navždy odíde.