Daniela Kodajová Volgorde van de boeken

Choroby a zranenia boli vždy súčasťou života ľudí. Tí, ktorí dokázali liečiť, ošetriť rany, uľaviť od bolesti, či pomôcť pri pôrode boli vyhľadávanými a váženými členmi spoločnosti. V rodinách sa dedili osvedčené recepty a spôsoby liečby chorôb. Pri komplikovanejších zákrokoch sa však ľudia obracali na liečiteľov, bylinkárov, babice, felčiarov, ránhojičov, chirurgov, a neskôr na špeciálne školených lekárov, absolventov moderných lekárskych fakúlt. Kniha mapuje životy a odbornú prax významných slovenských lekárov a prvých promovaných lekárok. Prináša výberovú a pestrú mozaiku portrétov zaujímavých osobností, ktoré sa okrem lekárskej praxe angažovali pri formovaní nových odborov medicíny, pri budovaní nemocníc a špecializovaných zdravotníckych zariadení, stáli pri zrode odborných časopisov, tvorbe slovenskej medicínskej terminológie, zdravotných pomôcok, vstúpili do politického života krajiny, alebo sa venovali literárnej tvorbe, spolkovej činnosti, zakladali charitatívne organizácie, pokúšali sa bojovať s alkoholizmom, epidémiami, pomáhali v krízových situáciách. Chýr o dobrom doktorovi sa rýchlo šíri, ale ľudská pamäť má svoje limity. Táto kniha sa preto snaží upozorniť na lekárov z minulosti a pripomenúť ich mnohoraké a záslužné skutky.

Do loga i názvu knihy sme vybrali slová Jána Drahotína Makovického, učiteľa, organizátora učiteľských spolkov a pedagogických časopisov v 50. – 60. rokoch 19. storočia. V svojej dobe reprezentoval názory učiteľov, ktorí budovali slovenské školstvo ako ucelený systém nielen vzdelávacieho a výchovného pôsobenia, ale nadradili mu výchovu žiakov v národnom duchu. Rôznymi mimoškolskými aktivitami pritom účinkovali i na širšiu národnú komunitu. S miernym nadsadením môžeme vyhlásiť, že v kolektívnej monografii autori sledujú slovenských učiteľov v ich individuálnych osudoch a mnohostrannej činnosti od Tolerančného patentu na konci 18. storočia až po druhú polovicu storočia dvadsiateho. Dominujú učitelia z evanjelického prostredia, ale zastúpení sú aj učitelia štátneho školstva, katolíckych škôl i učitelia, ktorých kariéra bola spätá s obdobím druhej polovice 20. storočia, kedy konfesionálna príslušnosť stratila rozhodujúci identifikačný význam a ten naopak nadobudla stranícka príslušnosť. Výber učiteľov, ktorých sme zaradili do našej knihy a do vedeckej konferencie , je selektívny. Sústredili sme sa na učiteľov ľudových, cirkevných i štátnych škôl, ktorých pedagogické a spoločenské pôsobenia neboli doteraz spracované, alebo si ich bádatelia všímali v inom kontexte, ako národných aktivistov, spisovateľov, maliarov, skladateľov, folkloristov a pod.

Prvá súhrnná publikácia o Živene, spolku slovenských žien, vychádza pri príležitosti 150. výročia jej založenia. Predstavuje kľúčové i menej známe osobnosti spolku, jeho poslanie a bohatú kultúrnu a osvetovú činnosť od minulosti až po súčasnosť. Živena, najstarší slovenský ženský spolok, vznikol z iniciatívy mužov angažujúcich sa v slovenskom národnom hnutí v Rakúsko-Uhorsku v roku 1869. Zásluhou spolku sa v roku 1919 (po päťdesiatročnom úsilí) podarilo otvoriť prvú slovenskú vyššiu dievčenskú školu. Živena pomáhala ženám zo všetkých spoločenských vrstiev zmeniť život, ktorý im nevyhovoval - stať sa finančne nezávislou od muža, vedieť sa postarať sama o seba a svoje deti, odísť z nefunkčného manželstva, požadovať slušné zaobchádzanie na úradoch atď. Najväčší počet členov a členiek dosiahla v podmienkach demokratického Československa - v roku 1929 ich bolo štyritisíc. Živeniarky vyznávali a dodnes vyznávajú zásadu apolitickosti a nadkonfesijnosti: koncom tridsiatych rokov odolali nátlaku stať sa len spolkom evanjelických žien, v období vojnovej Slovenskej republiky zase odmietali vylúčiť zo svojich radov židovské ženy. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch vzdorovali obom totalitám 20. storočia, a keď sa u nás v roku 1989 začala obnova demokratického zriadenia, opäť dokázali osloviť mladé ženy moderným programom. V súčasnosti má spolok asi tisíc členiek a členov.

Cieľom publikácie je postihnúť širokú škálu Hurbanových aktivít, repertoár jeho výrazových prostriedkov, umeleckých žánrov, agitačných a mobilizačných stratégií, ktoré cielene uplatňoval v národnom hnutí. Jozef Miloslav Hurban tak pred nami vystupuje ako muž-bojovník, hlava početnej rodiny, ktorý celoživotne prekračoval hranice svojho súkromia a angažoval sa v takých sférach ako je literatúra a divadlo, cirkev a teológia, národ a politika. V jeho chápaní nešlo o samoúčelné a navzájom izolované aktivity, ale reflektoval ich v duchu dobovej predstavy o prebúdzaní národa ako súčasti národotvorného procesu.

Z obsahu: Nepokoje v Bratislave v dobe richtára Ulricha Rauchenwartera na začiatku 15. storočia Spory o česť v ranonovovekej Kremnici *Mesto ako symbol v slovenskej humoristickej talči na prelome 19. a 20. storočia

Aktuálne číslo Historických štúdií číslo 49 prináša príspevky renomovaných slovenských a zahraničných autorov o premenách komunikačnej praxe v období novoveku. Autori článkov skúmajú formy komunikácie v stoličnom, mestskom i cirkevnom prostredí, sledujú prenos a výmenu poznatkov v komunitách učencov i medzi vzdelancami a šíriteľmi osvety a ľudovými vrstvami. Druhú časť ročenky tvoria štúdie doktorandov Historického ústavu SAV, venované stredovekému obdobiu uhorských dejín.

Život, dielo, doba verzus historická pamäť Kniha je rozdelená do dvoch častí: prvá časť prináša výsledky tradične zameraného výskumu, v ktorom spočíva ťažisko na osobnosti Ľudovíta Štúra, na jeho diele a dobe, v ktorej žil a pôsobil. Jednotlivé kapitoly sa venujú problematike Štúrovho vzťahu k evanjelickej cirkvi, jeho politického myslenia i životnej praxe, prejavujúcej sa k fenoménu Slovanstva, ale aj reflexii Ľ. Štúra v maďarskej historiografii. Rovnako zaujímavé a prínosné sú kapitoly o vzájomnom vzťahu dvoch uhrovských rodín, šľachtickej rodiny Zayovcov a učiteľskej rodiny Štúrovcov, ako aj o podpore turčianskeho zemianstva Štúrovým snahám o vydávanie novín. Druhá časť kolektívnej monografie je zameraná na tzv. druhý, teda posmrtný život Ľudovíta Štúra, všíma si, ako sa zo živého človeka stáva symbol, ako sa s týmto symbolom „pracuje", ako je využívaný či zneužívaný v politickom živote. Táto časť obsahuje príspevky zamerané na výskum kolektívnych identít a symbolických reprezentácií, pričom médiami, ktoré šíria Štúrovu pamiatku v spoločnosti, sú literárne alebo publicistické texty, oslavy a pomníková scéna, školské učebnice a múzejné expozície, ale aj širšie chápaná kultúra a rôzne druhy umenia, či dokonca „veľké" umenie na „malých" papierikoch, teda na bankovkách.

Slovenskí orientalisti a aktivity spolku Živena.

Dejiny od Napoleonských vojen po Slovákov v Amerike.

Verejné slávnosti sú kľúčovým nástrojom na reprezentáciu a konštitúciu spoločnosti, definujúc, kto je „náš“ a kto „cudzí“. V monarchiách sa účastníci identifikovali s dynastiou, v totalitných režimoch s vládnucou stranou, a v demokratických spoločnostiach s historickými osobnosťami a udalosťami. Historici poukazujú na prepojenie religióznych a svetských prvkov, pričom dochádza k sekularizácii náboženských slávností a sakralizácii politických osláv. Kapitoly o náboženských, národných a politických festivitách začínajú v druhej polovici 17. storočia, keď sa katolícka cirkev snažila rekatolizovať mestá Uhorska. Biskupské vizitácie sa v 19. storočí transformovali na náboženské slávnosti, ktoré demonštrovali prestíž cirkvi. Protestanti, sláviaci sviatky skromnejšie, využívali verejné oslavy na pripomínanie významných udalostí reformácie. Kniha sa zaoberá oslavami Jána Husa na Slovensku, ktoré slúžili na prezentáciu národnej identity. V rámci slovenského národného hnutia vznikli národné slávnosti a púte na historicky významné miesta. Posledná časť sa zameriava na festivály ako nástroj upevňovania štátnej lojality, pričom uvádza príklady dynastických slávností, osláv prezidenta Masaryka a významných udalostí, ako je založenie prvej Slovenskej republiky.