Michal Tallo Boeken

Dvě velmi odlišné ženy, které se seznámily na internetu, společně vyrážejí do lázní na dovolenou. Do opuštěné osady daleko od civilizace přichází dokumentaristka. Po celém městě se uprostřed noci zničehonic zjeví záhadné stavby. Pár se v malém bytě stará o zvláštní tělo. V cukrárně na předměstí pravidelně pláčou muži. Uznávaný slovenský básník a překladatel Michal Tallo ve svém prozaickém debutu, jenž se stal na Slovensku literární událostí, sepsal příběhy unavených anonymních lidí kdesi na pomezí reality a horečnatých snů – příběhy o neschopnosti uniknout z míst, která si nosíme všude s sebou.

Tretia básnická zbierka Michala Talla je mrazivým svedectvom zániku sveta, ktorý až príliš pripomína ten náš. Jej nezvyčajný formát niekoľkých nájdených dokumentov najrôznejších typov - od náboženských textov záhadnej sekty, reportážnych básní, záznamov rituálov či osobných výpovedí viacerých ľudí, entít a iných bytostí - premieňa čítanie na interaktívnu detektívnu prácu. Jednotlivé básne nemajú stanovené poradie, často však spolu súvisia, či si naopak protirečia. Ich postupným skúmaním a porovnávaním sa nám tak v hlave skladá obraz spoločnosti v bode zlomu; spoločnosti, v ktorej zlo koná v mene lásky a všetko živé kolabuje v mene samozvanej čistoty. Zbierka vychádza vo výnimočnom knižnom spracovaní dizajnérok Terezy Maco a Aurélie Garovej. Při čtení Tallovy Knihy tmy člověka napadají pojmenování jako mýtus nebo sága. Autor v rozsáhlém nelineárním díle znovu z jednotlivých buněk a částic skládá dohromady svět, který se od toho našeho na povrchu výrazně liší, ale zároveň s ním má hodně společného. Nejde přitom o samoúčelný experiment: Tallovi jde především o básnickou analýzu krutosti a zla našeho světa a společenského uspořádání. Jde o knihu apokalyptickou v doslovném významu -- ?????????? jako odhalení. (Jan Škrob) Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je jeho hlavným partnerom. Časť rukopisu tejto knihy vznikla počas pobytu na rezidencii Institutu umění v Prahe vďaka štipendiu Medzinárodného vyšehradského fondu.

V básnickej novele Michala Talla ∆ sa celý svet stáva metaforou turbulentných ľúbostných vzťahov: počnúc evolúciou živočíšnych druhov až po zánik živých jazykov. Po kontrolovaných, chladne komentovaných emóciách z prvej knihy teda Michal Tallo prichádza s rezignáciou na odstup. Jeho jazyk už nie je tlmivým roztokom, ale materiálom, z ktorého svety povstávajú a následne sa pod jeho váhou rúcajú.

Debutová zbierka Michala Talla Antimita sa vyznačuje nielen kolážovými postupmi, neznateľnou inkorporáciou prevzatých textov do vlastného písania a anestetickou tlmenosťou emócií či telesného utrpenia, ale aj špecifickou autorskou poetikou. Tallo svojím písaním vytvára mentálne, architektonické či technicistické krajiny. Zároveň zaznamenáva stavy svojho subjektu – telesné, zdravotné, psychické – často akoby išlo o hlásenia o stave stroja, o procesoch, ktoré v ňom prebiehajú. Pre jeho poetiku je charakteristická nehybnosť, trpnosť, úspornosť v pohyboch a gestách, ktorých protiváhou je rýchlosť a presnosť myšlienky na obežnej dráhe autorovho vnímania. (Mária Ferenčuhová)