Harún a more príbehov

Dva roky po vydaní kontroverzného románu sa Salman Rushdie odklonil od svojho predchádzajúceho literárneho štýlu a napísal netradičné dielo, ktoré nesie znaky alegorického rozprávkového príbehu. Po náročných románoch prichádza s objemovo menšou knihou, ktorá ponúka hlbokú myšlienkovú výpoveď a humánne posolstvo, uspokojujúce aj dospelého čitateľa. Rushdie označil túto rozprávku za „putovanie od smútku k radosti“, pričom jedným z podnetov na jej vznik bola jeho osobná trauma z poldruharočnej izolácie a odlúčenia od syna Zafara. Nostalgia za týmto vzťahom sa odráža v príbehu dvoch hlavných postáv. Rašid, rozprávač príbehov, stratí Dar Výrečnosti a jeho syn Harún sa rozhodne pomôcť mu túto schopnosť získať späť. Harún sa dostane do krajiny Kahani a jej dvoch regiónov Gup a Čup, kde sa podieľa na odhaľovaní zdroja znečistenia Oceánu Príbehových Prúdov. Dobrodružná misia sa nakoniec skončí úspešne a šťastie sa vracia po ťažkom začiatku. Rushdieho rozprávačský talent a originálna predstavivosť sú v príbehu jasne viditeľné. Hoci čerpá z klasických rozprávkových prvkov, jeho moderný vklad je pozoruhodný. Majstrovsky manipuluje so slovom a rečou, pričom vyjadruje svoju lásku k príbehom a novým myšlienkam. Touto „rozprávkou“ autor jasne ukazuje, že sa nechce zapájať do sporov.