Vivian

Meer over het boek

New York, 1954. Krátke vlasy, šaty s okrúhlym golierom, prvé vrásky okolo očí, dvadsaťosemročná Vivian reagovala na inzerát v New York Herald Tribune. Hľadali opatrovateľku. Ideálne miesto. Rodiny ju vždy zaujímali. Rada vstupovala do ich sveta, stala sa diváčkou ich malých drám a pozorovateľkou hry, pantomímy života. Mladá matka z inzerátu je dokonale upravená. Za touto maskou však Vivian vidí prasklinu, nemé volanie o pomoc. Napokon, toto je jeho práca: starať sa o ostatných. Rýchlo sa dohodnú. Nepotrebuje veľa: miestnosť na zhromažďovanie svojich vecí; mesto ako New York, kde môžete pozorovať život na ulici, skúmať zovretie rúk, hnev gesta, nehu v pohľade, neznesiteľnú pominuteľnosť každého okamihu. A zároveň byť neviditeľná, sama na otvorenom mori veľkomesta s kočíkom alebo pobehujúcim dieťaťom. Skúmať gestá iných a dávať si pozor, aby sa jej nedotkli, chrániť sa pred spomienkami na rany z detstva. Sama v izbe, ktorú jej pridelili, Vivian roztiahne záclony a zahľadí sa na tienistý dvor v zapadajúcom slnku, vyberie fotoaparát a hľadá správny uhol, v ktorom by zachytila vlastný odraz. Vďaka tomuto gestu si Vivian Maier nachádza svoje miesto na svete: zviera fotoaparát a kradne okamihy, miesta a príbehy.