Unikajúci portrét

Už predchádzajúce zbierky poviedok Etely Farkašovej (Reprodukcia času, Snívanie v tráve a Nočné jazvy) naznačili, že do mnohohlasu slovenskej prózy vstúpila autorka s originálnym rukopisom a svojskými témami. Nad jej príbehmi, zväčša sústredenými na tzv. ženský svet, bdie psychologicko-filozofický a analytický duch, takže neskĺzavajú do polohy sentimentu a akejsi ukrivdenosti, ktorou sa často vyznačujú prózy autoriek nežného pohlavia. Autorka cieľavedomo skúma problém zmyslu a cieľa individuálnej existencie, zobrazuje protirečenia medzi predstavami a realitou, nebojí sa rozmýšľať so svojimi hrdinkami o vzťahu života a smrti, dočasnosti a nekonečnosti, šťastia a nešťastia ako dvoch základných pólov ľudského osudu. Farkašovej hrdinky si overujú vlastný citový a mravný kredit v konfrontáciách s naliehavými udalosťami v prítomnosti a minulosti, v návratoch do života rodinných príslušníkov, predstaviteľov starších generácií. Podoba najbližších ľudí má niekedy naozaj charakter nezachytiteľného, unikajúceho portrétu. Nik z nás sa však nevzdáva možnosti poznať seba v cudzích, ale aj blízkych ľuďoch, tak ako sa nevzdávame možnosti poznať cudzích, ale aj blízkych v sebe. O tom, že je to hľadanie dramatické a často s prekvapujúcim rozuzlením, presviedča nás desať próz E. Farkašovej, ktoré ponúka vnímavému čitateľovi.