Záhradník ticha

Vo svojej poézii Boris A. Novak spája formálnu disciplínu s esteticky príťažlivými lingvistickými metódami, invenčne skúma hĺbky svojho hlavného zaujatia: hľadanie záhadného spojenia medzi „zvukmi“ a „významami“ slov. Nehľadá teda nič menšie ako zdroj básnickej pravdy. Jeho básnický jazyk si úspešne prisvojuje každodenné slová, pričom ich používa v nových kombináciách a umiestňuje v nepoznaných pozíciách. Tým nám dovoľuje vidieť, ako sa dajú limity poznaného rozšíriť zväčšovaním limitov toho, čo je povedané.