Sto rokov samoty

Marquezov román Sto rokov samoty, odmenený r. 1968 v Kolumbii cenou Chianciano, r. 1969 vo Francúzsku cenou za najlepšiu zahraničnú knihu a r. 1972 vo Venezuele cenou Romula Gallegosa, rozpráva o zrode, rozkvete a zániku mestečka Maconda, ako sa odzrkadľoval v osudoch Buendíovcov. Je to široko koncipovaná a očarujúca kronika života a smrti, tragikomický obraz ľudského údelu. Čas, ktorý v dramatických udalostiach prebieha naoko rýchlym, strhujúcim rytmom, akoby zastal; popri celkom všedných veciach a udalostiach odohrávajú sa tu príbehy nezvyčajné a fantastické, dávne mýty a legendy sú rovnako skutočné a pravdivé. Základný tón románu určujú odveké témy: láska a túžba, vojna a revolúcia, chudoba a bohatstvo, mladosť a staroba, rozmanitosť života a nekonečnosť smrti. Za vznešenými, smiešnymi i dojímavými príbehmi troch generácií Buendíovcov vidíme vlastne celé ľudstvo. Sto rokov samoty je dielo plné fantázie, plnokrvných postáv a nezabudnuteľných príbehov, dielo, ktoré je medzníkom v svetovej próze storočia. (záložka knihy)