Názov prvej časti trilógie Hany Zelinovej Alžbetin dvor kryje sa s pomenovaním barokového kaštieľa v Turci, ktorý jeho majiteľ nazval podľa svojej krásnej mladej ženy Alžbety. Spisovateľka Hana Zelinová, znalkyňa prostredia i ľudských osudov, ktoré sa tu odvíjali, lokalizuje sem dej svojho pútavého rozprávania. Ožíva tu Turiec zo začiatku minulého storočia a očami posledného potomka rodu, Filipa Fabiciho, postupne odhaľuje tajomstvá Alžbetinho dvora, či poukrývané u utajované viny jeho predkov až po rozchod s kaštieľom, rodinnou tradíciou a poznanie, že má predpoklady viesť činorodejší život než jeho predkovia. Autorka, ktorá nemálo času venovala štúdiu dobových dokumentov i reálií, vytvorila do detailov osvetlený obraz života zemianstva s jeho protirečeniami po prekročení zenitu až po rozklad a zánik.
De Turiec TrilogieReeks
Deze historische saga volgt de dramatische lotgevallen van een adellijke familie in de Slowaakse regio vanaf het einde van de 18e eeuw. Het verhaal, dat zich afspeelt tegen de achtergrond van een prachtig landhuis, onthult geleidelijk een vloek die de familie generaties lang achtervolgt. Het verhaal zit vol intriges, verlies en de strijd om een duister verleden te begrijpen dat het heden beïnvloedt. Deze serie biedt een kijkje in de ontberingen van het leven en de strijd om de nalatenschap van een familie te behouden.



Aanbevolen leesvolgorde
- 1
- 2
Po zániku Alžbetinho dvora a Sedliackeho domu rod ich zakladateľa Mathiasa Fabiciho pokračuje v dvoch vetvách, legitímnej deliessovskej a nelegitímnej abramovskej. Volanie vetra, druhý diel trilógie zaslúžilej umelkyne Hany Zelinovej, prináša životný príbeh "mliečnych bratov" Daniela de Liessa a Lukáša Abrama, narodených v tom istom roku (1914) a žijúcich na Vrútkach v tom istom dome, ibaže jeden z nich na poschodí, v panských izbách, a druhý v jednoizbovom bytíku na prízemí. Ich osudy sa, pravdaže, nemôžu vyvíjať harmonicky, čoraz častejšie dochádza ku konfliktným situáciám a tragicko-dramatická osnova celej prózy vrcholí v pohnutých augustových dňoch roku 1944, keď jeden z "bratov" posiela druhého na smrť.
- 3
Ako ste prišli na myšlienku napísal dielo z našej zemianskej histórie? Náhodne. Bola som svedkom tvrdenia, že v porovnaní s inými európskymi národmi nemáme nijakú slávnu históriu, kráľov, veľké víťazné boje atď. Otvorila som dvere nielen do miestnosti, kde sa viedla táto polemika, ale ajdo myšlienkového pochodu jej hlásateľa, ktorý- pri pohľade na mňa vystrčil prst a zvolal: „Napíš, že aj my máme svoju históriu, hoci len takú sedmoslivkársku!“ No a potom som začala rozmýšľať a spovedať otca, mamu, toho-onoho, ako to bolo s liptovskými zemianskymi kúriami, a poohliadla som sa aj po tých našich turčianskych — a Alžbetin dvor sa o tri roky objavil na kníhkupeckých pultoch. A Kvet hrôzy? Ten sa zrodil z materiálov mne už veľmi dobre známych. Z odboja a potom z čias Slovenského národného povstania. Boli to krušné časy a nepísať o nich by bol prečin na národe. A tak som písala, čoho som bola svedkom, čo som videla, čo som počula, a čítala svedectvá ľudí, ktorí to prežili. No a pri tom písaní som prišla na to, čo je plevel a čo čisté zrno, a tak som s ľahkým srdcom urobila kríž nielen nad zemianskymi kúriami, ale aj nad meštiactvom, ktoré v našej epoche patria iba do zaprášených rámov. Z rozhovoru s autorkou pre Nové knihy, 1978