Tibor Huszár Boeken

Výnimočná kniha fotografií Retrospektíva popredného slovenského fotografa Tibora Huszára zachytáva fascinujúce momenty zo života Newyorčanov, či vzburu väzňov v leopoldovskej väznici po nežnej revolúcii. Retrospektíva sú portréty veľkých osobností ako Bohumil Hrabal, Gunter Grass, Arthur Miller, Miloš Forman, Václav Havel, Alexander Dubček, alebo pápež Ján Pavol II., sú to tiež dramatické výjavy zo života Cigánov, ale i exotické zábery z Mexika, z afrického Zimbabwe, z Číny... Táto kniha je obzretím sa na učinené dielo, na etapy vývoja, na hľadanie i nachádzanie originálnej a neopakovateľnej umelcovej výpovede. Tibor Huszár získal 24. októbra 2007 prestížne ocenenie Fotograf roka.

Reportážní fotografie Jana Šibíka z roku 1989. Pád Berlínské zdi, revoluce v Československu, revoluce v Rumunsku.

Fotografická publikace Tibora Huszára. Pohled na cigány žijící na Slovensku. Kniha se díky své upřímnosti a originalitě stala ojedinělou.

Tibor Huszár, vynikajúci portrétista ľudskej duše, zachytáva na svojich fotografiách rad svetových i našich osobností známych z politiky, kultúry, spoločenského života v situáciách, v ktorých poodhaľujú svoj vnútorný svet. Formát 250 x 310 mm.

Kniha prináša 20 rozhovorov s našimi i zahraničnými osobnosťami, ktorá vyšli na stránkach týždenníka Slovo prevažne na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia. Títo ľudia, ktorých dielo a život sa už uzavreli, boli nielen svedkami, ale aj aktérmi udalostí druhej polovice dvadsiateho storočia, no aj aktívnymi účastníkmi či pozorovateľmi prevratných zmien po roku 1989, ktoré v čase vzniku rozhovorov už nadobúdali jasné kontúry. Zahraničné osobnosti sa rôznym spôsobom viažu aj k Slovensku, k prelomovej dobe, ktorú sme žili a žijeme. Väčšina oslovených bola aktívna už v čase druhej svetovej vojny. Prišli na svet v prvej tretine minulého storočia a do ich osudov výrazne zasiahlo Povstanie, ktorého sa viacerí zúčastnili. Čítanie rozhovorov, aj keď to iste vtedy redakcia Slova tak nekoncipovala, je ako čítanie jedného príbehu Slovenska.

Bibó István nem írt önéletrajzot.„1956. november 4. hajnala: Tildyvel is próbáltam egy kicsit szondírozni, hogy mi most a tennivaló, ha egyszer Nagy Imre nem cselekvõképes, és mind határozottabban kialakult bennem az a benyomás, hogy az itt jelenlévõ együttesben kollektíve csinálni semmit se lehet, reménytelen, és ha nagyon elkezdenék egyénieskedni, akkor egyszerûen engem õk lebénítanának.Úgyhogy azt mondtam, hogy kimegyek, körülnézek, sétálok egyet.És a zsebemben lévõ, az aznapi, tervbe vett minisztertanácsra szánt elõterjesztéssel átsétáltam a Szabadság téren lévõ amerikai követségre, ahová bementem…”