Dominik Tatarka Volgorde van de boeken (chronologisch)

Brings together the viewpoints of protagonists in the Holocaust restitution drama, from lawyers and diplomats to Holocaust survivors and historians. This work examines the key aspects of Holocaust litigation, including claims involving bank assets, slave labor, insurance, and looted art.

Výber z úvah o národnej literatúre, kultúre, občianstve. Kompletná personálna bibliografia D.T.

Spomienky priateľov a znalcov jeho diela na Dominika Tatarku k 5. výročiu jeho úmrtia. Autori príspevkov: Juraj Špitzer, Ivan Kadlečík, Erika Podlipná, Ľuba Lauffová, Martin Bútora, Eva Kantůrková, Miroslav Zikmund, František Janouch, Sabine Bollack, Danuta Abrahamowitz, Ute Rassloff, Albert Marenčin, Juraj Mojžiš, Milan Hamada, Cecile Wajsbrot, Ján Mlynárik, Peter Zajac, Bernard Noel. Kalendárium života a diela D.T.

Eroticko-lyrická kniha klasika slovenské literatury. Klasik, perzekuovaný normalizačním režimem po roce 1968, popisuje svůj vztah k ženám, které se místo udavaček STB staly jeho milenkami. Exilové vydání. Obálku s použitím obrazu Martina Guderny navrhla Barbora Munzarová.

Jedinečná spoveď Dominika Tatarku, jednej z najvýznamnejších postáv slovenskej literatúry i kultúry a histórie, nahraná na sklonku jeho života vychádza pri príležitosti stého výročia jeho narodenia. Záznam Tatarkovho rozprávania – pôvodne „navraveného“, nahratého na magnetofónový pás – plynie voľne a ľahko. Matka, detstvo, mladosť, študentské časy... Povstanie, povojnová éra, Tatarka-spisovateľ, Tatarka-redaktor, Tatarka-učiteľ, spoločnosť, spoločenstvo... Podmanivé a šťavnaté príbehy majstra rozprávača obdareného neopakovateľnou schopnosťou realitu precítiť a vzápätí ju obliecť do slov. Tatarkove postoje a svojrázne názory na lásku, ženy, zbožnosť či komunizmus ho predstavujú ako originálneho slovenského intelektuála, ktorého je radosť čítať i radosť s ním vnútorne polemizovať a nesúhlasiť.

Soubor ucelených fragmentů z rukopisů, které autor spontánně psal v letech 1976-1978.

Sedemdesiate roky minulého storočia, normalizačná moc šliape na všetko, čomu by sa žiadalo rozkvitnúť. Na Mišíkovej ulici v Bratislave v rodinnom dome na poschodí sedí proskribovaný básnik. Ťuká do písacieho stroja. Papiere ukladá do veľkého prúteného koša na bielizeň. Dominik Tatarka píše, prepisuje, variuje. Celkom krátke či o kúsok dlhšie autobiografické zápisy. Sny, spomienky, úvahy, metafory, dumky. O matke, ženách, láske, o moci, čo zabudla na zodpovednosť a slušnosť, o priateľoch a kolegoch, tvorbe, spoločenstve... Kráča v myšlienkach sám proti noci.

Kniha nie je románovým dielom v pravom slova zmysle. Zachytáva erotický a duchovný vzťah medzi zakázaným starnúcim spisovateľom a Lutéciou (meno je emblematickým latinského prepisu mesta Paríž – Lutetia). Pomyselný Paríž sa stáva synonymom slobody vzťahu vo všetkých podobách - od slobody fyzickej po slobodu vyjadrovania, myslenia i cítenia. Monologizované listy mladej žene umožnili Tatarkovi formou i obsahom vyjadriť najautentickejšie polohy ľudskej intimity a odkryť duchovné postoje voči moci a mocenským praktikám ostrakizovaného autora. Podľa Lenky Jungmannovej je kniha „nedeliteľnou jednotou milovania a písania“ (MF DNES, 20.3.2000).

Poetické zpracování příběhu skupiny mladých bratislavských bohémů, kteří v průběhu války neustále hledají své vyjádření v umění a životě, a jejich inspirací, láskou a přítelkyní je autorem vytvořená postava krásné dívky "Panny zázračnice - Anabelly". Metodou umělecké stavby prózy se Tatarka přiblížil nadrealismu. Neustále v ní překračuje ze sféry neskutečna a snu do skutečnosti a naopak.

Prútené kreslá Bartolomej Slzička sa v zdanlivých listoch Jarmile predstavuje ako znalec ženskej duše a predaja kníh, pričom sa vracia k svojim spomienkam na štúdium v Paríži a na svoju vtedajšiu lásku Danielu. Filozofickým spôsobom predstavuje vnímanie večného mesta z pohľadu migranta z "krajiny nikoho", za ktorú bolo Československo rokov 1938-39 považované. V krátkom časovom horizonte sa autor nebojí poukázať na rôzne aspekty lásky v jej nevinnosti i flirte, vlastenectva, spolunáležitosti, pochybností o budúcnosti a túžby po slobode. Rozhovory bez konca V novelách Kohútik v agónii a Ešte s vami pobudnúť sa stretávame s tragédiou rodiny Jana Denivka, ktorý s bratskou láskou a hlbokou účasťou zdieľa so sestrou Katarínkou stratu jej syna Milka, jej veľké výčitky a bolesť, ktoré sa symbolicky prenášajú na "postavu" kohútika. Následne sa predstaví už ako otec rodiny s dvoma deťmi a redaktor Roľníckeho hlasu, ktorý sa náhle lúči s umierajúcou milovanou mamou. Na jej nečakanom príchode a túžbe byť ešte chvíľu súčasťou života svojej najbližších autor v niekoľkých hodinách rozprávania poukáže na problémy doby poznačenej vojnou, vnútorným odcudzením sa opätovným hľadaním samého seba a svojich koreňov. Tatarka je schopný i jednoduchým jazykom vytvoriť šokujúcu obraznosť a postaviť srdce čitateľa pred mnohé otázky.

Tatarka od počátku po celou svou tvorbu vnášel do svých knih vlastní život. Vracel se ustavičně k několika základním okamžikům svého života a ty transponoval jako základní lidské situace. Je to sbírka novel, které čerpají z autorových životních prožitků z doby na přelomu 30. a 40. let.Základním motivem je zde motiv lidského neporozumění. Jsou to vlastně variace na téma lidské osamělosti, odcizení, nemožnosti komunikace a navázání trvalých mezilidských vztahů.

Dvě novely (Pach, Červený Benčat), vybrané z knihy Tatarkových próz V úzkosti hľadania (1963). Se sugestivní naléhavostí vyprávějí o tom, jak válka a vojna poznamenávají člověka a rozvracejí i otročí jeho já v samé podstatě.

Tatarka zobrazil s groteskním zveličením tragický osud umělce, který se za výhody upíše ke spolupráci s totalitním režimem. V této próze podal nejkritičtější analýzu stalinizmu v té době, pronikavou kritiku vládnoucího monopolu jedné strany a praktik komunistické diktatury. Otevřeně vyřkl pravdu o sovětizaci slovenské společnosti po r. 1948.

Bartoloměj Slzička, utěšitel žen a úspěšný akvizitér, sedí s neznámou krásnou Jarmilou na terase kteréhosi polského lázeňského střediska a vypráví jí svůj velký milostný příběh z předválečné Paříže (z období mezi Mnichovem a 15. březnem 1939), a je tak trochu hrdinou smutné postavy, snílkem, jehož sny a naděje hned v zárodku maří doba, která z něho učinila člověka ze "země nikoho".

Démon súhlasu (spolu s „rozprávkou“ O vládcovi Figurovi) bol dôležitým textom v čase svojho vzniku a knižného vydania a je – ako to už pri ozajstným prózach býva – dôležitý aj dnes. Lebo aj teraz je svet plný figúrok, ktoré ostošesť, zaštítené ochranou stáda a bez schopnosti predvídať a mať zásady, súhlasia s hocičím. Figúrka je nebezpečný človek, pretože si myslí, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť... No a tade – vedie cesta priamo do pekla.

Výrazně je zachycen trýznivý, do sebe uzavřený život slovenské matky, která propadá hoři nad ztrátou syna nebo trpně hledí vstříc osudu a jako protiklad jsou vylíčeny světlé i stinné stránky aktivního pojetí života u mladé generace.

Tatarkove cestopisy po Švajčiarsku, Francúzsku, Anglicku a po Mongolsku.

Román Dominika Tatarku Radostník (radostníkom nazývajú koláč, ktorý sa pečie v niektorých oblastiach Slovenska po narodení dieťaťa) vyšiel v roku 1954, už po Stalinovej smrti. Radostník kniha o ľudskom šťastí, o tom, ako je možné na dedine urobiť ľudí šťastnými. Všadeprítomný motívzdružstevňovania má v mene vládnucej ideológie fungovať ako kľúč, má otvoriť k tomuto cieľu cestu. Na jednej strane barikády tí, ktorí o „radostný život“ na vidieku usilujú, na druhej bohatí roľníci a záškodníci.

Družné letá je kniha o mladých budovateľoch, ktorí cez lásku rastú k uvedomelosti. Dej sa odohráva striedavo na Zemplíne v Dužiciach a na stavbe Trate družby. Mládenec ide na prianie dievčiny stavať Trať družby, aby sa stal budovateľom. Autor zachytil pátos budovateľskej doby aj s jej chaosom.Autor poskytuje zámerne sploštený a za naivnú masku prostých budovateľov ukrytý pohľad na dobu skutočne veľkých zmien.

Román Farská republika má sčasti autobiografické črty. Je to realistická kritika pomerov klérofašistického medzivojnového slovenského štátu. Tatarka ho začal písať ihneď po vojne, dielo bolo vydané roku 1948. Dej sa odohráva v rokoch 1939 až 1941 v Žiline. Hlavnou postavou je Tomáš Menkina. Tomáš predstavuje typ ľudí, ktorí síce s mnohým vnútorne nesúhlasia, ale sú pasívni a ich odpor nie je veľký a prejaví sa až v nevyhnutnej hraničnej situácii.

Kto to je Panna zázračnica? Vlastným menom - vskutku vznešeným - volá sa Anabella. Je pannou, teda bytosťou mladou, nepoškvrnenou, plachou, neskúsenou, inšpirujúcou k nežným vyznaniam a veselému šanteniu, okolo takej po špičkách treba chodiť, aby ju niečo nevyplašilo. Je však zároveň aj zázračnicou, vábivou i vábiacou, roznecujúcou, skúsenou ženou, inšpirujúcou k dravosti, ženou, čo sa zahráva, na ktorú sa poľuje, podvodnicou, nefalšovanou femme fatale. Z takých sa mužom hlavy krútia, okolo takých sa muži krútia. V tejto próze je nimi mladá družina bratislavských výtvarníkov a literátov, bohémsky výkvet tých čias. Akých čias? Druho svetovo vojnových.

Tatarka od začiatku po celú svoju tvorbu vnášal do svojich kníh vlastný život. Vracal sa ustavične k niekoľkým základným okamihom svojho života a tie transponoval ako základné ľudské situácie. Je to zbierka noviel, ktoré čerpajú z autorových životných zážitkov z doby na prelome 30. a 40.rokov. Základným motívom je tu motív ľudského neporozumenia. Sú to vlastne variácie na tému ľudskej osamelosti, odcudzenia, nemožnosti komunikácie a nadviazanie trvalých medziľudských vzťahov.