Dominik Tatarka Volgorde van de boeken (chronologisch)

Výber z úvah o národnej literatúre, kultúre, občianstve. Kompletná personálna bibliografia D.T.

Spomienky priateľov a znalcov jeho diela na Dominika Tatarku k 5. výročiu jeho úmrtia. Autori príspevkov: Juraj Špitzer, Ivan Kadlečík, Erika Podlipná, Ľuba Lauffová, Martin Bútora, Eva Kantůrková, Miroslav Zikmund, František Janouch, Sabine Bollack, Danuta Abrahamowitz, Ute Rassloff, Albert Marenčin, Juraj Mojžiš, Milan Hamada, Cecile Wajsbrot, Ján Mlynárik, Peter Zajac, Bernard Noel. Kalendárium života a diela D.T.

Eroticko-lyrická kniha klasika slovenské literatury. Klasik, perzekuovaný normalizačním režimem po roce 1968, popisuje svůj vztah k ženám, které se místo udavaček STB staly jeho milenkami. Exilové vydání. Obálku s použitím obrazu Martina Guderny navrhla Barbora Munzarová.

Jedinečná spoveď Dominika Tatarku, jednej z najvýznamnejších postáv slovenskej literatúry i kultúry a histórie, nahraná na sklonku jeho života vychádza pri príležitosti stého výročia jeho narodenia. Záznam Tatarkovho rozprávania – pôvodne „navraveného“, nahratého na magnetofónový pás – plynie voľne a ľahko. Matka, detstvo, mladosť, študentské časy... Povstanie, povojnová éra, Tatarka-spisovateľ, Tatarka-redaktor, Tatarka-učiteľ, spoločnosť, spoločenstvo... Podmanivé a šťavnaté príbehy majstra rozprávača obdareného neopakovateľnou schopnosťou realitu precítiť a vzápätí ju obliecť do slov. Tatarkove postoje a svojrázne názory na lásku, ženy, zbožnosť či komunizmus ho predstavujú ako originálneho slovenského intelektuála, ktorého je radosť čítať i radosť s ním vnútorne polemizovať a nesúhlasiť.

Soubor ucelených fragmentů z rukopisů, které autor spontánně psal v letech 1976-1978.

Sedemdesiate roky minulého storočia, normalizačná moc šliape na všetko, čomu by sa žiadalo rozkvitnúť. Na Mišíkovej ulici v Bratislave v rodinnom dome na poschodí sedí proskribovaný básnik. Ťuká do písacieho stroja. Papiere ukladá do veľkého prúteného koša na bielizeň. Dominik Tatarka píše, prepisuje, variuje. Celkom krátke či o kúsok dlhšie autobiografické zápisy. Sny, spomienky, úvahy, metafory, dumky. O matke, ženách, láske, o moci, čo zabudla na zodpovednosť a slušnosť, o priateľoch a kolegoch, tvorbe, spoločenstve... Kráča v myšlienkach sám proti noci.

Kniha nie je románovým dielom v pravom slova zmysle. Zachytáva erotický a duchovný vzťah medzi zakázaným starnúcim spisovateľom a Lutéciou (meno je emblematickým latinského prepisu mesta Paríž – Lutetia). Pomyselný Paríž sa stáva synonymom slobody vzťahu vo všetkých podobách - od slobody fyzickej po slobodu vyjadrovania, myslenia i cítenia. Monologizované listy mladej žene umožnili Tatarkovi formou i obsahom vyjadriť najautentickejšie polohy ľudskej intimity a odkryť duchovné postoje voči moci a mocenským praktikám ostrakizovaného autora. Podľa Lenky Jungmannovej je kniha „nedeliteľnou jednotou milovania a písania“ (MF DNES, 20.3.2000).