Ladislav Mňačko Boeken

V řadě reportážních črt se autor zabývá nejožehavějšímí otázkami a problémy doby tzv. kultu osobnosti. Jednotlivé příběhy, vesměs autentické, jsou otřesnou četbou, která čtenáře burcuje k tomu, aby se aktivně podílel na rychlém odstranění všech těchto pozůstatků kultu osobnosti.

Diskusia o návrate Ladislava Mňačku do slovenskej literatúry by bola zavádzajúca, pretože nikdy z nej neodišiel; jeho dielo len nebolo vydávané. Mnohé generácie čitateľov si predávali staré vydania jeho kníh, pričom jeho vplyv na literatúru bol stále prítomný. Mňačko do literárneho diskurzu vniesol surové životné fakty a neúnavne bránil slabých proti moci. Jeho dielo „Oneskorené reportáže“ otvorilo novú etapu slovenskej literatúry, zameranú na pravdu. Nikto pred ním neoznačil tak otvorene stav spoločnosti, v ktorej sme žili. Autorovo slovo sa stalo kľúčovým katalyzátorom pre umenie, najvýraznejšie v legendárnom týždenníku Kultúrny život, kde bol nielen autorom, ale aj šéfredaktorom. Mňačko nie je literárny estét, ale bojovník, ktorý sa hlási k svojim publicistickým koreňom. Jeho vášnivý postoj mu umožňuje preniknúť pod povrch javov a demaskovať skryté väzby. Cieľom jeho písania nie sú sofistikované psychologické analýzy, ale surové fakty o spoločnosti. Aj keď sa stretol s kritikou, čitatelia sa k jeho knihám vracali, pretože v nich nachádzali odraz vlastného života. Nové vydanie „Oneskorených reportáží“ je adresované týmto čitateľom, ako aktuálne svedectvo.

Marxova ulica - jedna z mnohých robotníckych ulíc za I. ČSR. Ulica biedy, nezamestnanosti, štrajkov - ale aj ulica rýdzich ľudských citov, porozumenia a lásky, ulica práce a boja. Ulica Mňačkovho detstva. Ako spontánny dravý prúd vytryskli spod jeho pera spomienky na rodnú ulicu, na detské hry, kamarátov, ľubosti, na ľudí Marxovej ulice. V ich osudoch sa ako v kvapke vody zrkadlí život predmníchovskej buržoáznej republiky: driečny policajt Viktor sa pre šikanovanie vrchnosťou oddáva alkoholizmu a biedne hynie (Viktorove ruže), obuvník Poudiš si v nerovnom konkurečnom boji siahne na život (Smrť obuvníka Poudiša), krásna Černica hľadá mravnú očistu i zabudnutie v riečnej hlbočine (Černica), židovské dievča Renáta sa v podvečer vojny zúfalo oddáva milému (Graberovský dom). Ale Marxova ulica nebola len ulicou tragédií a drám. Bola aj ulicou zdravej radosti, priebojnosti, optimizmu, proletárskeho sebavedomia a solidarity. Bola svojim ľudom viac ako domovom. Bola im vlasťou, istotou, pevným mravným bodom, o ktorý sa s dôverou opierali v krutom vojnovom čase.

O horúčkovitých dňoch a katastrofálnych záplavách v lete 1965 na južnom Slovensku. V knihe sa autor pýta: Kde sme urobili chybu? A urobili sme ju vôbec? Katastrofu približuje očami dôstojníka branných síl. Úryvok z knihy: Išiel som tam, chcel som pomôcť. Mal by pomôcť každý, kto môže amá k tomu sily. Sú to naši ľudia. Nemôžeme ich nechať napospas osudu. Čo im dáme, dáme vlastne sebe.