Viktor Timura Boeken

Na základe mnohoročného bádania autor odhaľuje manipulované dejiny Európy, ktoré sú výsledkom protislovanského zamerania západnej Európy trvajúceho viac ako dve tisícročia. Mocensko-politické záujmy Západu vytvorili falošné historické povedomie, pričom príchod Indoeurópanov v 3. tisícročí pred n. l. a ich jazyk je zámerná manipulácia, ktorá má zakryť význam a úlohu Slovanov v najstarších dejinách Európy. Autor tvrdí, že skutočnosť je iná, a na základe syntézy poznatkov z viacerých vedeckých disciplín ponúka nový pohľad na európske dejiny a pôvod Slovanov. Slovania formovali najstaršie civilizácie a vytvorili prvé písmo, z ktorého čerpali nasledujúce civilizácie, vrátane mezopotámskej, ktorá vznikla o viac ako dve tisícročia neskôr. Východiskom autorových prístupov je antropológia, ktorá skúma vznik a vývoj človeka a jeho jazykových schopností, vedúcich k diferenciácii európskej populácie. Publikácia prináša množstvo nových poznatkov a pohľadov, ktoré doteraz neboli publikované. Napriek tomu, že západní bádatelia sú oboznámení s novými poznatkami z archeológie, antropológie a jazykovedy, na zmanipulovaných dejinách sa nič nezmenilo. To potvrdzuje, že mocensko-politické záujmy v Európe a vo svete naďalej zotrvávajú na proti slovanských postojoch.

Novinka od PhDr. Viktora Timuru, CSc. obohatila náš knižný trh a vznikla na základe požiadaviek čitateľov a aktuálnych potrieb praxe. Predchádzajúca úspešná publikácia autora, Zamlčané dejiny, bola vypredaná, pričom čitatelia poukazovali na jej rozsah a náročnosť. Na základe týchto podnetov autor napísal novú knihu, ktorá prináša skrátenú syntézu základných myšlienok z predchádzajúcich diel a nové analýzy, ktoré presahujú doterajšie poznatky. Kniha sa zameriava na pravdu o európskej minulosti a nepriateľských postojoch Západu k Slovanom, ktoré sa tiahnu európskymi dejinami viac ako dve tisícročia. Autor dokladá svoje tvrdenia bohatým faktografickým materiálom. Málokto si uvedomuje, že oficiálne európske dejiny sa stali ideologickým nástrojom propagandy a manipulácie s vedomím Európanov. Interpretácie historických udalostí sa menia s každou zmenou politického systému, čo narúša objektívny pohľad na dejiny. Kniha prináša nové poznanie, ktoré zostalo skryté a prehlbuje pohľad na našu minulosť, najmä na osídlenie strednej Európy. Autor zdôrazňuje, že štúdium histórie nie je samoúčelné, ale poskytuje odpovede na otázky týkajúce sa našej súčasnosti a budúcnosti. Je to téma, nad ktorou by sme sa mali zamyslieť, pretože ovplyvňuje našu existenciu.

Monografia V. Timuru zahrnuje dva relatívne samostatné okruhy problémov. Prvý sa týka problematiky ľudského bytia, druhý je zameraný na postihnutie procesu ľudských dejín...

Minulosť Slovanov a ich pôvod sú zaťažené dezinformáciami, ktoré dlhodobo zamlčovali, prekrúcali a spochybňovali ich históriu. Cieľom tohto úsilí bolo vytrhnúť Slovákov z ich koreňov a glorifikovať západné barbarstvá ako ideál. Historiografia sa snažila marginalizovať Slovanov v európskych dejinách, pričom ich nahrádzali neexistujúcimi „Indoeurópanmi“. Napriek expanzionistickým snahám a pokusom o vykynoženie Slovanov sa ich kultúra a existencia zachovali. Diskreditácia Slovanov pokračuje, pričom zamlčovanie ich minulosti je dôsledkom faustovského princípu západnej civilizácie, založeného na expanzii a parazitovaní na bohatstve iných. Tieto výboje viedli k vyvraždeniu a rozrušeniu mnohých spoločenstiev, pričom zavedené pomery znemožnili dôstojný život. Falošné historické povedomie Európy ignoruje nové poznatky, pričom relikty o Slovanov a Slovenov pretrvávajú. Publikácia vychádza z interdisciplinárneho prístupu, analyzujúc historické vedy, ako sú filozofia, antropológia, archeológia a genetické výskumy. Ponúka nový pohľad na slovenskú, slovanskú a európsku minulosť, ktorý sa líši od doterajších interpretácií.

O našom národnom obrodení, jeho osobnostiach a jednotlivých obdobiach obrodenia vyšiel celý rad publikácií, ktoré sa usilovali postihnúť tému z určitého hľadiska a prístupu, zväčša podľa presvedčenia autora. Dochádzalo aj ku skresleniu, najmä vtedy, keď sa autori identifikovali s niektorou konfesiou a usilovali sa vyzdvihovať zásluhy podľa svojej príslušnosti k evanjelickej alebo katolíckej konfesii a ku skúmaniu sa nepristupovalo synteticky a v historických súvislostiach s nadväznosťou na kontinuitu s veľkomoravskou tradíciou. Možno preto nemáme do súčasnosti prácu, ktorá by sa usilovala postihnúť obdobie národného obrodenia objektívne v súvislostiach s historickými udalosťami, dobovými pomermi a s objektívnym pohľadom na prínos reprezentantov evanjelickej a katolíckej konfesie v jednotlivých obdobiach a pri prenikaní európskych myšlienkových a ideových prúdov kontinuálne s našou minulosťou. Chýbal predovšetkým filozofický prístup k hodnoteniu najvýznamnejších osobností nášho národného obrodenia v jednotlivých obdobiach a etapách. Projekt, ktorý by rešpektoval uvedené požiadavky, by patril skôr akademickým alebo výskumným ústavom a vyžadoval by zapojenie špecialistov z viacerých oblastí. Je pritom otázne, ako by sa podarilo skĺbiť hľadiská jednotlivých odborníkov, často úzko špecializovaných na niektoré osobnosti alebo obdobie, či len teoretické otázky. Odborné publikácie majú rozličný pôvod a vznik. Zväčša vznikajú z vopred pre-mysleného zámeru. Inokedy je pri ich vzniku nejaký náhodný podnet. Tak je to aj v prípade tejto publikácie. Na začiatku bola požiadavka na menšiu a nenáročnú štúdiu o vplyve nemeckej klasickej filozofie na mysliteľov nášho národného obrodenia. Pri práci na štúdii sa téma začala neuveriteľne rozširovať a štruktúra komplikovať. Viedlo to k prehodnoteniu problému a formovaniu štruktúry, ktorá by obsiahla problematiku národného obrodenia komplexne z filozoficko-historického hľadiska, až vznikol ucelený projekt, ktorý sprevádzal autora celé jeho tvorivé obdobie. Je to projekt, ktorého cieľom je syntéza filozoficko- historických a kulturologických procesov a predpokladov vedúcich k slovenskému národnému obrodeniu v troch na seba nadväzujúcich generáciách a v dvoch konfesiách, evanjelickej a katolíckej, od druhej polovice 18. do polovice 19. storočia. Bez ohľadu na to, či realizácia takéhoto náročného projektu je alebo nie je v silách a možnostiach jedného autora. Nepatrím k evanjelickej, katolíckej ani inej konfesii, nie som vyznávačom nejakej minulej ani súčasnej ideológie, teórie či koncepcie. Som však presvedčený o budúcnosti slovanskej myšlienky, slovanskej vzájomnosti a spolupráce slovanských národov a ich štátnych útvarov na princípe vzájomnej výhodnosti, rovnosti a vzájomného rešpektovania, teda na princípoch, ktoré národy západnej civilizácie síce vyhlasujú, ale v praxi neuplatňujú. Princíp slovanskej vzájomnosti si neidealizujem a vidím aj problémy vo vzťahoch slovanských národov, ktoré vznikli historicky a z neprimeraných ambícií niektorých národov. Základným princípom národov západnej civilizácie (rímskej, nordicko-germánskej a anglosaskej, vrátene súčasnej transatlantickej) viacej ako dve tisícročia je expanzia, výboje a parazitovanie na bohatstve porazených, podriadených a ovládaných, teda mocenský silový princíp vychádzajúci z násilia, t. j. barbarský, ktorý s poľudšťovaním človeka a sveta nemá nič spoločné. Osobitne vypuklo vystúpili do popredia princípy Západu vo vzťahu k národom strednej a východnej Európy – k Slovanom v 20. a 21. storočí. Publikácia je rozdelená tak, že v úvodnej kapitole čitateľ nájde stručne zrekapitu-lovaný vývoj od veľkomoravskej ríše po začiatok národného obdobia na konci 18. storočia. Každá z troch ďalších kapitol je venovaná osobnostiam jednej generácie a to tak evanjelickej, ako aj katolíckej konfesie. V jednotlivých kapitolách je pozornosť zameraná predovšetkým na vedúce osobnosti, ktoré udávali ideové zameranie úsiliam o národné povznesenie a národnú emancipáciu. Z tohto hľadiska nemožno pozitívne hodnotiť prenikanie češtiny na Slovensko, tým menej úsilie o zavedenie českého jazyka ako spisovného jazyka na Slovensku, ako sa to v niektorých prípadoch interpretovalo a ešte interpretuje. Tak je to aj v prípade zavedenia biblickej češtiny ako bohoslužobného jazyka evanjelikmi a. v. na Slovensku. Nebezpečenstvo si zrejme uvedomoval už Vavrinec Benedikt z Nedožier a nepriamo pred tým vystríhal Slovensko už v roku 1603 v úvode k svojej Grammaticae Bohemicae, kde napomínal Slovákov, aby pestovali a kultivovali predovšetkým svoj vlastný slovenský jazyk. Prenikanie češtiny a zavedenie bibličtiny ako bohoslužobného jazyka na Slovensku smerovalo vo svojich dôsledkoch k odnárodňovaniu. Prechodom na iný jazyk sa vlastný národný jazyk stráca aj s národnou identitou a z jeho nositeľa sa stáva iný národ. Príkladom je nám Morava, kde z pôvodných Slovenov sa nestali Slováci ako na Slovensku, ale prechodom na češtinu sú z nich Česi. O niečo podobné sa usiloval výbojný maďarizmus, ktorý pomaďarčovaním Slovákov chcel premeniť mnohonárodnostné Uhorsko na jednotný maďarský národ asimiláciou ostatných národov, a predovšetkým Slovákov – teda ich genocídou. Tieto tendencie však nechýbali ani niektorým českým kultúrnym a politickým reprezentantom, aj keď nevyhlasovali tak otvorene genocídne zámery ako maďarskí politickí reprezentanti. Preberanie kultúrnych podnetov zo zahraničia je nesporne potrebné pri kultúrnej syntéze, ale je prospešné len vtedy, keď podnety sú tvorivo aplikované na vlastné špecifické podmienky, ako to bolo v prípade diela P. J. Šafárika alebo Ľudovíta Štúra po návrate zo štúdií v Halle. Prijímanie podnetov bez tvorivej aplikácie na podmienky a potreby vývoja vlastného národa vedie k neorganickému rozvoju vlastnej kultúry a narúšaniu kontinuity s minulosťou a kultúrou – a prinajmenšom k oslabovaniu vlastnej národnej identity. Prvá kapitola začína analýzou činnosti bernolákovcov na čele s A. Bernolákom, ktorá viedla ku kodifikácii bernolákovčiny, vrátane činnosti Učeného tovarišstva s Jurajom Fándlym. Prúd protestantskej vetvy obsahuje predovšetkým činnosť a aktivity na evanjelickom lýceu v Bratislave od jeho založenia v roku 1803 pod vedením Juraja Palkoviča do roku 1828 (do vzniku samovzdelávacieho študentského spolku). Obsahom druhej kapitoly je dielo generácie Všeslávie a činnosť budapeštianskeho spolku na čele s Martinom Hamuljakom, jeho aktivity smerujúce k nadväzovaniu kontaktov a spolupráce medzi predstaviteľmi katolíckej a evanjelickej konfesie, popri význame a úlohe diela Jána Hollého, ktoré zohrávalo významnú úlohu pri zjednocovaní síl národného hnutia evanjelickej a katolíckej konfesie. Predmetom poslednej, tretej kapitoly je predovšetkým činnosť štúrovcov na čele s Ľudovítom Štúrom, vrátane aktivít na slovanskom zjazde v Prahe a v revolučnom roku 1848 – 1849. Publikácia prináša celý rad nových pohľadov a najmä syntetický filozoficko- historický pohľad na obdobie národného obrodenia a predstaviteľov katolíckej a evanjelickej konfesie v zodpovedajúcich súvislostiach a nevynecháva pritom ani otázky kultúry a kulturológie.

Práca po novom skúma význam generácie Všeslávie (P. J. Šafárika, J. Kollára, F. Palackého a K. Kuzmányho) pri formovaní národného povedomia na Slovensku a všeslovanskej myšlienky, ako aj názory na slovensko-českú spolupatričnosť. Zohľadňuje sociálno-politické, literárne a historické kontexty, pričom sa zameriava na vplyv nemeckej klasickej filozofie, najmä J. G. Herdera. Genéza ideových prúdov a protirečivých tendencií ponúka nové hodnotenia. Koncepčný prístup odmieta cudzí vplyv na teoretické predstavy, ktoré ignorovali slovenské špecifiká a politické záujmy väčšinových národov. Bez objektívneho osvojenia si myšlienkového dedičstva zostáva spoločenské vedomie chudobné a manipulovateľné, čo ohrozuje národnú existenciu. Osvojovanie dedičstva je neustály proces, ktorý odráža kultúrnu vyspelosť národa a jeho historické súvislosti. Napriek množstvu publikácií je Slovensko v osvojovaní si svojho myšlienkového dedičstva stále na začiatku. V roku 1918, pri vzniku buržoáznej republiky, bolo iba 344 slovenských škôl a len 2000 Slovákov v štátnej správe. Maďarizácia spôsobila vážne nedostatky v vzdelávaní a kultúre. Slovenský národ, s pomocou českého národa, začal novú kapitolu v úsilí o národnú suverenitu a osvojenie si svojho bohatého dedičstva.

Vývoj názorov na človeka v dejinách filozofie od antiky po nemeckú klasickú filozofiu. Pokus o ucelený pohľad na problematiku človeka, ako ho riešili hlavní predstavitelia filozofie v jednotlivých historických obdobiach (v antike, renesancii, v novovekej filozofii, osvietenstve a v nemeckej klasickej filozofii). Takýto pohľad na túto filozofickú problematiku u nás doteraz absentoval. Osobitne vystupujú do popredia problémy človeka vyplývajúce z jeho zaradenia do spoločnosti s úsilím jednotlivých filozofov o ich riešenie v súvislosti s kultiváciou človeka, jeho skultúrňovaním a poľudšťovaním spolu s rozkrývaním tendencií, ktoré smerujú proti človeku, ľudskosti a ľudstvu. Myšlienky antických, renesančných, novovekých filozofov i nemeckej klasickej filozofie nestratili na aktuálnosti ani v súčasnosti, skôr naopak. Rezonujú dnes viacej, ako by sme si mohli myslieť a ako by to bolo žiaduce.

NEZNÁME DEJINY? Áno, sú to dejiny, ktoré sú oveľa bohatšie na udalosti ako tie, ktoré poznáme. Dejiny ľudstva začínajú objavením sa človeka. Lenže na našej planéte je množstvo artefaktov a stôp po vyspelých civilizáciách, ktoré siahajú ďaleko pred objavenie sa dnešného človeka a nejaký čas na našej planéte boli aktívne. Nevieme koľko bolo pred nami na planéte vyspelých civilizácií z vesmíru, ani kedy. Stopy po nich siahajú do miliónov a azda aj miliárd rokov. Patrí to do dejín? Zaiste. Pre nás sú to však zatiaľ neznáme dejiny. Sú to dejiny, ktoré majú kozmické súvislosti a v mnohom po objavení sa človeka ovplyvnili vývoj našej, ľudskej civilizácie. Preto by sme ich mali poznať. Začína pre nás nová, kozmická éra, či si to uvedomujeme alebo nie. Človek je prvá bytosť s vedomým bytím, ktorá má pôvod na planéte Zem. Mal by preto poznať čo sa na Zemi odohrávalo, aké udalosti prebiehali pred ním, kedy to bolo a kto bol ich aktérom to sú pre nás zatiaľ NEZNÁME DEJINY. A o tom je táto kniha.