Štefan Markuš Boeken

Autor publikácie aj po ukončení diplomatickej misie v Budapešti (1990 - 2002) naďalej monitoruje dianie na politicko-spoločenskej scéne u južných susedov, a kladie tristnú otázku: „Kam smeruje dnešné Maďarsko?“ Nazdáva sa, že odpovede na nemiznúci problém Čo je Maďar? musia demokratické štáty sveta hľadať v kontexte doby a najmä riešiť aktuálnejšiu otázku: „Čo svetu ponúka dnes iliberálne Maďarsko?“ Viacnásobný premiér Viktor Orbán mení Maďarsko na nepoznanie. O tom, ako sa mu to darí, je táto kniha. Proces transformácie Maďarska je prinajmenšom príkladom toho, ako demokracia môže seba samú porážať. Možno, že aj autora textov niekto obviní zo zaujatosti - ako biskupa Otta z Freisingu za názory , ktoré vyslovil v 12. storočí.

Štefan Markuš ako slovenský veľvyslanec v Maďarsku spoznával súčasné Maďarsko aj jeho dejiny, ktoré sú veľmi úzko popretkávané so slovenskou históriou. Maďari a Slováci mali až do roku 1918 spoločné štátne dejiny. Slovenský veľvyslanec zistil, že súčasná maďarská spoločnosť je hlboko poznačená históriou a že sa s týmto dedičstvom ustavične borí. A nie vždy s úspechom. Dejiny majú v Maďarsku veľký kredit. Venuje sa im mimoriadny priestor v školách, ale aj v médiách, nimi je popretkávaná celá maďarská kultúra. V tomto smere môžu Slováci Maďarom iba závidieť. Na druhej strane je toto dedičstvo minulosti často ťaživé. Vedie k úsiliu o vytláčanie nepríjemných historických otázok na okraj. Dejiny maďarskú spoločnosť často traumatizujú. Najväčšou traumou je Trianon. Štefana Markuša úprimne zaujímalo prečo. Jeho zistenie je zaujímavé aj pre historikov. Je to problém zle nastavenej optiky. Neraz nájdeme aj v odbornej literatúre konštatovanie, že Maďari Trianonom stratili dve tretiny čohosi a ešte tri pätiny niečoho iného. A hovoria tomu: My sme stratili. Takáto sebaidentifikácia s niečím nie celkom reálnym môže byť naozaj frustrujúca...

Autonomieunterstützung nimmt eine entscheidende Rolle bei der Entstehung von Lern- und Leistungsemotionen ein, da die von Schüler*innen wahrgenommene Selbstbestimmung deren Appraisals von Kontrolle und Valenz beeinflusst, welche entscheidend für die Emotionsentstehung sind. Anhand einer querschnittlichen Befragung von 1291 Schüler*innen im Mathematikunterricht können per Strukturgleichungsmodellierung differentielle Zusammenhänge von schülerperzipierter Selbstorganisation und Selbstbestimmung mit Appraisals und emotionalem Erleben in verschiedenen Mediatorkonstellationen aufgezeigt werden. Die Ergebnisse implizieren, dass die Autonomie von Schüler*innen in unterschiedlichen Facetten erforscht und unterstützt werden kann. Die Wichtigkeit einer an den Bedürfnissen der Schüler*innen orientierten Unterrichtsgestaltung zur Förderung positiver Lern- und Leistungsemotionen lässt sich daraus ableiten.