Vrouwen voor rivierlandschap is de laatste roman van Heinrich Böll, die hij vlak voor zijn dood voltooide. Het rivierlandschap uit de titel is het gedeelte van de Rijnoever tussen Bonn en Bad Godesberg, waar de belangrijkste Duitse politici hun landhuizen bewonen. De vrouwen zijn echtgenotes, vriendinnen en huishoudsters van deze politici, die normaal alleen op de achtergrond hun decoratieve functies vervullen, maar in deze roman van dialogen en monologen volop aan het woord komen. Zij weten in wat voor wereld van machtsmisbruik, eigenbelang en misleiding zij leven, maar nooit zullen zij met die wetenschap schade kunnen toebrengen aan degenen die de werkelijke macht hebben: ze kunnen niets bewijzen en komen in luxueuze inrichtingen terecht als ze toch hun mond opendoen, of ze zwijgen uit zichzelf, soms voor altijd. Vrouwen voor rivierlandschap is geen sleutelroman over de Westduitse politiek, op geen enkele manier zijn Bölls personages te herleiden tot bekende politici. Alleen de plaats is met name genoemd, maar die is 'onschuldig', zoals Böll zelf zegt, en kan dus voor elke andere plaats staan. Wat hem in deze wereld van intriges en verborgen verledens interesseert, is niet de dagdagelijkse politieke gang van zaken, maar het netwerk van menselijke relaties en geschiedenissen dat zich daarachter bevindt. Met humor en een vleugje bitterheid geeft Heinrich Böll in deze roman zijn visie op het falen van de politiek.
Milan Žitný Volgorde van de boeken (chronologisch)
Odvrátená tvár je muž, architekt Henrik Eges, ktorý sa krátko pred svojou päťdesiatkou ocitá v kríze. Nevie sa zbaviť pocitu, že v jeho živote nie je čosi v poriadku, pričom ako katalyzátor tu pôsobí stretnutie s príťažlivou Anjou, profesorkou na gymnáziu, ktorá sa usiluje o nekonvenčné alternatívne formy života. Intenzívny ľúbostný vzťah s Anjou naruší stereotyp Henrikovho života....
Als erster Roman von Angela und Karlheinz Steinmüller, 1982 veröffentlicht, begeisterte Andymon die Science-Fiction-Leser in der DDR und wurde 1989 zum beliebtesten ostdeutschen Science-Fiction-Roman gewählt. In einer überarbeiteten Neufassung, ergänzt durch ein ausführliches Nachwort, wird die Geschichte erneut erzählt. Ein automatisch gesteuertes Raumschiff ist seit Jahrtausenden auf dem Weg zu einem bewohnbaren Planeten. Im Inneren erwacht das Leben: Der Junge Beth und seine Geschwister, aus eingefrorenen Eizellen geboren und von Robotern aufgezogen, müssen sich mit dem Wissen vergangener Generationen aus den Datenbanken des Schiffscomputers vertraut machen. Bei ihrer Ankunft auf Andymon stellen sie fest, dass der Planet eine karge Wüste mit giftiger Atmosphäre ist. Um ihre Vision eines blühenden Paradieses zu verwirklichen, sind all ihre Kräfte gefragt. Doch die nachfolgenden Generationen haben eigene Vorstellungen von der Besiedlung, die das gesamte Vorhaben gefährden. Die zeitlosen Themen des Romans, wie das Verhältnis von Natur und Technik sowie die Vielfalt menschlicher Lebensentwürfe in einer offenen Gesellschaft, bleiben relevant. Andymon präsentiert eine positive Utopie, die den Leser mit offenen Fragen fesselt und zum Nachdenken anregt – ein Klassiker der deutschsprachigen Science Fiction, dessen Faszination bis heute anhält.
Lota Månssonová je trošku prechladnutá a mešká do školy. Mama nechce, aby išla do školy s nádchou, ale Lota si nedá povedať. Do školy musí ísť, pretože včera... včera bol najlepší deň na svete! Jej najkrajší deň. To bol ale štvrtok! Najprv našla jednu vecičku v skrinke na poklady... Tobolo prvé, čo sa včera stalo. Ba veru nie, prvé čo sa stalo, bolo, že sa zobudila. Vo svojej posteli. Z Lotinej postele je prekrásny výhľad. Vidieť odtiaľ všetky knižné poličky, oblok, handrový koberec a celú dlážku. Vidieť aj prach na dlážke pod posteľou Lotinej sestry, totiž Maliny Månssonovej. A ak sa človek trošku predkloní, zbadá pod posteľou ešte čosi, a to je skrinka na poklady. A aký poklad našla vo štvrtok Lota v sestrinej skrinke a čo všetko sa dá zažiť za jeden bláznivý deň, sa dočítate v knižke.
Goetheho prírodovedné dielo je výrazným svedectvom doby prechodu. Zastaráva metafyzický spôsob myslenia a hľadá sa taký, ktorý by dovolil vyjadriť vývin, premenlivosť, vzájomné súvislosti prírodného diania. Goetheho koncepcia prírody, chápanie prírody ako komplexu vyvíjajúcich sa organických celkov bolo významným príspevkom k preorientácii prírodovedného myslenia od statického obrazu sveta k evolučnému, ku ktorému sa začína prepracovávať vedy 19. storočia...
Veijo Meri, nar. 1928, je popredný fínsky novelista, románopisec a dramatik. Vo svojich dielach sa sústreďuje predovšetkým na dve témy: vojna a svet deti (novela Manilský povraz, 1957, romány Situácia, 1962, Vykorenenci, 1959, Oporný bod, 1964, Plukovníkov šofér, 1966, a úspešná divadelná hra Svadobná priepustka vojaka Jokinena 1965). Román Žena v zrkadle znamená vlastne prelom v Meriho tvorbe, keďže sa v ňom po prvý raz v prevažnej miere zaoberá tematikou života v prítomnosti, presnejšie — života súčasného veľkomesta (Helsínk), tematikou stretávania dvoch svetov, sveta práce a sveta umenia. Zaujímavé a čitateľsky príťažlivé je vykreslenie spoločenského života v Helsinkách ako i fínskeho spôsobu života vôbec. Autor sa dotýka háklivého problému čiastočnej prohibície ponúka čitateľovi nejeden okúzľujúci obraz fínskej prírody, bojujúcej s postupujúcou industrializáciou, približuje život umeleckých kruhov, ale zároveň neváha predostrieť pred čitateľa niekedy hrozné, niekedy zas úsmevu momentky i širšie zábery z vojny, ktorá je už v čase, kedy sa dej románu odohráva, udalosťou nenávratnej minulosti. Príbeh sa rozvíja priamočiaro, od pomerne neutrálneho zaznamenávania deja prvej časti k náročnejším pasážam časti druhej, k takmer severskej ság dvoch sestier a umelca (do ktorej autor podmanivým spôsobom vťahuje i hlavného hrdinu, taxikára Eina). Nezanedbateľným prvkom románu je i drsný severský humor.
