V najnovšej básnickej zbierke Jána Tazberíka sú rozvíjané tvorivé postupy z autorových predchádzajúcich troch zbierok - ide osobitne o hľadanie nových prienikov básnického textu do oblastí prózy a eseje, resp. o vyskúšanie novej textovej záťaže básnického obrazu a lyrického subjektu. Zbierka básní sa inšpiruje aj podnetmi z oblasti výtvarného umenia, osobitne svetoznámym dielom Marcela Duchampa Veľké sklo.
Zbierka meditatívnej poézie od jedného z najvýraznejších zjavov súčasnej slovenskej poézie - Jána Tazberíka - je ponorom do hlbokého sveta básnikových úvah. Prináša filozoifické a meditatívne reflexie. Ján Tazberík je nositeľom viacerých ocenení za svoje básnické dielo, preto sa aj od tejto zbierky očakáva, že donesie rovnakú kvalitu. A čitateľ, ktorý knihu Svetlo a iné stroje zoberie do rúk, sa v tomto očakávaní nesklame.
Ján Tazberík prednáša svoj introspektívny monológ, ktorým čitateľa vovádza do jemnej mechaniky mysle a pozorovania prirodzeného sveta, ako aj sveta nanovo stvoreného umeleckým úsilím. Z tohto "odsúdenia" na spracovanie podnetov sa snaží získavať odpovede na otázky, ktorými by vysvetlil vlastnú situáciu, i keď má táto reč formu ťažkorozlúštiteľných metafor. Keďže sa však svet prihovára, básnik načúva a vypočuté poctivo zapisuje ako zmysluplný dodatok, ako svoje postskriptum.
Pasca na svetlo je už v poradí siedmou knihou básnika Jána Tazberíka. Vyšla vo vydavateľstve SC PEN v roku 2018. Tematika svetla sa tiahne celou autorovou tvorbou a ako už názov napovedá, nie je tomu inak ani v najnovšej básnickej zbierke. Kniha je rozdelená na 3 časti: Balady a antibalady, Dunajské kamene a poslednú, obsahovo najmenšiu časť s názvom Pane. Už samotnú tvorbu knihy podporil formou štipendia z verejných zdrojov Fond na podporu umenia. Obálku a grafickú úpravu navrhol Dušan Babjak. Ilustrácie pochádzajú od svetoznámeho maliara, dizajnéra a grafika Kazimira Maleviča. Vydanie knihy Pasca na svetlo podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia
Ján Tazberík, poet, v roku 2012 ocenený výročnou cenou Slovenských pohľadov, autor básnických zbierok Pramene svetla, 1977, Rozpätie jasu, 1983, Interpunkcia svetla, 1990, Spod hladiny kameňa, 2012, sa tentoraz prezentuje zbierkou (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2014), ktorej vnútorné napätie osciluje medzi dvoma pólmi: na jednej strane je to tajomstvo bytia a smrti, na strane druhej hľadanie (i nachádzanie) blízkosti toho druhého v najrôznejších podobách a situáciách. Východisko, ktoré autor ponúka, je skôr ťaživé ako optimistické. Tragika človeka sa viaže s tragikou cesty k poznaniu. Pravdaže, básnik – na rozdiel od deduktívnych filozofických textov – nevyslovuje definície. Tazberíkove básne narábajú skôr s tušením bytia. Autor neraz nachádza príčinu problému v samotných slovách, ktoré akoby odopierali básnikovi možnosť odkrývania spomínaného tajomstva bytia a smrti. Ale v tom je aj paradox: napriek skepse, ktorú má autor voči slovám, ovláda ich na vysokej úrovni. Vyjadruje sa významovo jasne, dá sa hovoriť o presnom chirurgickom reze slova. Sú to básne, ktoré sú filozofiou života a smrti. Aj tam, kde autor píše o vzťahu k žene, si kladie bytostné otázky: kto som ja? Kto je ten druhý? Vieme to?
Po bezmála dvadsiatich dvoch rokoch prichádza Ján Tazberík s novou knihou - zbierkou básní, ktorú nazval Spod hladiny kameňa. Kolekcia premyslenej a premýšľavej vyzretej lyriky je rozdelená do troch organických celkov, nazvaných Hádnaka kremeňa nemá riešenie, Smrť sú malé nespavosti a Quaestiones disputate de anima. Autor sa tu predstavuje ako zrelý muž, estét, veriaci a vážiaci si slovo, reč a jazyk. Jeho básne sú vážne, zadumané, no nenudia. Vo veršoch cítiť plynutie času - ľudského, ktorý nie vždy koliduje s tým vonkajším. Zbierka básní je nasýtená človekom, ľudským dychom a napriek vedomiu smrti predovštkým životom.
Autorova poézia z predkladanej zbierky sa opiera - obrazne povedané - o dve krídla: imagináciu a myslenie. V kontexte našej poézie predstavuje svojský, progresívny typ tvorby, ktorá má ambície nielen spievať, ale aj poznávať.
