Focusing on the concept of personhood, the book delves into the significance of moral emotions, categorizing them into three key groups: self-givenness (pride, shame, guilt), possibility (repentance, hope, despair), and otherness (trusting, loving, humility). Anthony J. Steinbock presents a systematic exploration of these emotions, highlighting their roles in human experience and moral development, thus advancing the field of phenomenology.
V čase, keď mnohí filozofi dospeli k záveru, že Husserlova filozofia je vyčerpaná, ale alternatívy sa zdajú byť taktiež vyčerpané, Anthony J. Steinbock predstavuje inovatívny prístup k husserlovskej fenomenológii. Jeho systematická štúdia problémov a tém generatívnej fenomenológie, normality a abnormality, a sociohistorických konceptov domáceho a cudzého sveta, ako aj kroky, ktoré podniká k rozvoju takejto generatívnej fenomenológie, otvárajú nové dvere pre fenomenológiu sociálneho sveta a vrhajú nové svetlo na prácu samotného Husserla a mnohých filozofov pracujúcich viac či menej v husserlovskom duchu. Kritika a osvojenie si rozsiahlej a rozmanitej práce, Domáce a cudzie je významným príspevkom k súčasnému husserlovskému výskumu.
Kniha je nielen nahliadnutím do poslednej knihy Gastona Bachelarda, ktorá
vyšla ešte počas života tohto francúzskeho filozofa, ale je aj rozvíjaním úvah
o slabom svetle, ktoré dáva nezvyčajnú hodnotu okolitej tme. Plameň sviece je
podľa autora komentára určitou formou vyznania, ku ktorému sa Bachelard v
knihe aj priznáva, keď hovorí o centrálnom obraze študujúceho človeka pri
svieci alebo o rytine svojho existenčného stola, ktorý je osvetlený lampou –
vtedy existuje len to, čo je osvetlené: stôl, knihy na ňom, papier, pero a
zopár drobností, ktoré sa strácajú v tme ako džbány a nádoby na Rembrandtovom
obraze Meditujúci filozof. Komentár nechce byť komplexnou analýzou Plameňa
sviece, odvíja sa vo svetle latinského com-mentum, ktoré je odvodeninou od
slovesa meminisse, pamätať si niečo, podržať niečo v mysli (mens) pre seba i
pre ostatných. Takto pochopený komentár je spôsob písania, akým je možné aspoň
čiastočne nenechať upadnúť do zabudnutia „slová, ktoré ešte stále horia“, ako
to komentátor vyjadruje v poslednej vete úvodu. Komentár sa stáva „rezonančným
priestorom“ (Blanchot), je „opakovaním zmyslu“ diela (Ricour) či „reaktiváciou
zmyslu“ (Husserl), je pamätníkom, pripomienkou, špecifickým filozofickým
žánrom, ktorého úlohou nie je nevyhnutne viesť polemiky s čítaným autorom. No
komentár nie je ani nekritickým obdivom k dielu, je to skôr séria poznámok k
čítanému textu, ktoré dielo „držia pri živote“.
