Meer over het boek
Téma samozvaného diktátora je typická, možno obsedantná téma v latinskoamerickej literatúre a objavuje sa v dielach mnohých spisovateľov. Kým niektorí autori si pri jej stvárnení volia presný dobový rámec, Márquez ju spracoval po svojom – využil pritom paródiu a satiru, motívy a symboliku smrti, charakteristické pre barokové obdobie. Charakteristický štýl rozprávania, príznačný pre Sto rokov samoty, je zúžený na niekoľko bizarných motívov zo života dosadeného tyrana. Spisovateľ prekvapí hypertrofiou obrazov a scén, v nových a nových obmenách sa hromadia obludné fikcie, krúžením deja a využívaním anachronizmov sa popiera lineárny čas, v ktorom akoby logika nebola potrebná a skutočnosť sa, obrazne povedané, rozpadá na fragmenty. Autor namiesto klasickej priamej reči prechádza z jednej osoby na druhú, spája postavu rozprávača s inými postavami, a vytvára tak zvláštny obraz „reality“. Zároveň v románe nastoľuje otázku moci všeobecne, výrazne zaznieva aj rozmer existenciálny.
Een boek kopen
Patriarchova jeseň, Gabriel García Márquez, Peter Brabenec, Ladislav Franek
- Taal
- Jaar van publicatie
- 1978
- product-detail.submit-box.info.binding
- (Hardcover)
Betaalmethoden
We missen je recensie hier.
- Titel
- Patriarchova jeseň
- Taal
- Slowaaks
- Uitgever
- Slovenský spisovateľ
- Jaar van publicatie
- 1978
- Formaat
- Hardcover
- Reeks
- Tags
- Fictie, Klassiekers, Dood, Spaanse literatuur, Magisch realisme, Hispano-Amerikaanse literatuur, Ouderdom, Totalitaire Regimes, Caribisch, Colombiaanse literatuur, Roman over een Diktator
- Eerste editie
- 1975
- Oorspronkelijke titel
- El otoño del patriarca
- Beoordeling
- 3,9 van 5
- Aantekening
- Téma samozvaného diktátora je typická, možno obsedantná téma v latinskoamerickej literatúre a objavuje sa v dielach mnohých spisovateľov. Kým niektorí autori si pri jej stvárnení volia presný dobový rámec, Márquez ju spracoval po svojom – využil pritom paródiu a satiru, motívy a symboliku smrti, charakteristické pre barokové obdobie. Charakteristický štýl rozprávania, príznačný pre Sto rokov samoty, je zúžený na niekoľko bizarných motívov zo života dosadeného tyrana. Spisovateľ prekvapí hypertrofiou obrazov a scén, v nových a nových obmenách sa hromadia obludné fikcie, krúžením deja a využívaním anachronizmov sa popiera lineárny čas, v ktorom akoby logika nebola potrebná a skutočnosť sa, obrazne povedané, rozpadá na fragmenty. Autor namiesto klasickej priamej reči prechádza z jednej osoby na druhú, spája postavu rozprávača s inými postavami, a vytvára tak zvláštny obraz „reality“. Zároveň v románe nastoľuje otázku moci všeobecne, výrazne zaznieva aj rozmer existenciálny.